Zborovský hrad
Zborovský hrad patril vďaka svojej výhodnej polohe v úzkom priesmyku nad potokom Kamenec medzi strategické oporné body na obchodnej ceste spájajúcej Poľsko s Potisím. Traduje sa, že Zborovský hrad bol vystavaný na pôvodnom slovanskom hradisku už v 11. storočí, čo by bolo možné potvrdiť až komplexným archeologickým výskumom. Písomné pramene z 13. storočia sú však veľmi kusé a mnohokrát je ich hodnovernosť otázna. V tomto svetle treba vnímať aj informáciu, že po tatárskom vpáde daroval kráľ Belo IV. Zborovský hrad istému Macovi z Tarcu, synovi Dietricha, ktorý tento starý hrad prestaval a opevnil. To by vysvetľovalo aj jeho druhé pomenovanie – Makovický.
Zborovský hrad sa prvý krát s určitosťou spomína v listine uhorského kráľa Ľudovíta I. z roku 1347 v súvislosti s majetkovými spormi. Hradné panstvo získal v roku 1364 do dedičnej držby Peter Cudar z Onódu. Súčasťou panstva bolo v tom čase rozsiahle územie bývalého Smilnianskeho panstva, ktoré bolo postupne rozširované o ďalšie dediny. Cudarovci v snahe o osídľovanie dovtedy neosídlených prihraničných území zakladali nové dediny a rôznymi úľavami od povinností do nich lákali osadníkov.
Expanzívna politika makovických pánov často narážala na záujmy mesta Bardejov. Súperenie o vplyv v oblasti nezriedka prerastalo do násilností, ktorých sa spočiatku dopúšťali Cudarovci. Kráľ preto pomerne často musel riešiť vzniknuté spory, pričom sledoval predovšetkým svoj záujem – nepohnevať si ani jednu stranu. Situácia sa zmenila v súvislosti s bojmi o uhorský trón v prvej polovici 15. storočia. Hrozba vojenských vpádov a narastajúci počet zbojníkov prinútili dovtedajších rivalov postupovať spoločne.
Smrťou Jána III.Cudara v roku 1470 sa končí vyše storočné panovanie tohto rodu v Zborove. Za ich vlády sa viac ako zdvojnásobil počet dedín podliehajúcich makovickému panstvu, výrazne stúpol počet obyvateľov a vzrástla aj ekonomická sila regiónu. V spomínanom roku získali od kráľa hrad Ján a Rajnold z Rozhanoviec. Politická nestabilita v Uhorsku sa však prejavila v druhej polovici 15. storočia. Vojenské ťaženie Jána Alberta proti Vladislavovi II. Jagelonskému síce hrad prežil, a výrazne pomohol aj pri úspešnej obrane Stropkovského hradu, okolité dediny však ostali nechránené. Konsolidácia aj napriek veľkému úsiliu hradných pánov trvala vyše polstoročie. Časté zmeny majiteľov začiatkom 16. storočia tiež neprispeli k stabilite. Mnohých poddaných neutešená situácia viedla k útekom alebo k zbíjaniu. Zo situácie ťažil Bardejov, ktorý v tom čase postupne získal prevahu a upevnil si svoju pozíciu v hornom Šariši.
Po rokoch nestability však prišlo aj obdobie rozkvetu. V roku 1548 kráľ Ferdinand I. Habsburský odobral Tarcayovcom makovické panstvo a daroval ho svojmu vernému prívržencovi Gašparovi Šerédymu. Práve Šerédiovci prestavali hrad na v tom čase modernú renesančnú pevnosť, ktorá poskytovala bezpečnosť aj pohodlie. Hrad doplnili o sústavu vonkajšieho opevnenia. Vznikli tak dva uzavreté pevnostné okruhy, ktoré mali zabezpečiť hrad pred náhlym prepadnutím brány. Gašpar Šerédy sa v Zborove nepustil len do prestavby hradu, ale postavil aj kaštieľ, ktorý ešte viac posilnil pozíciu Zborova ako správneho centra.
V roku 1601 kúpil Žigmund II. Rákoci od Jána z Ostrohu makovické panstvo za 80 000 zlatých. Tým sa skončilo obdobie šerédiovské a začalo rákociovské. Žigmundovi synovia Juraj, Pavol a Žigmund III. vlastnili panstvo spoločne, po smrti Žigmunda III. si ho Pavol s Jurajom rozdelili. Podobne to bolo aj za ich dedičov. Rákociovci boli prostredníctvom sobášov spríbuznení s Bátoriovcami aj Erdödiovcami, čo boli poprední magnáti Uhorska. V roku 1666 sa na Zborovskom hrade odohral významný sobáš medzi Františkom I. Rákocim a Helenou Zrínskou. Z ich manželstva sa narodil aj budúce sedmohradské knieža a František II. Rákoci, vodca posledného protihabsburgského stavovského povstania. Po smrti manžela sa Helena vydala aj druhý raz, tentoraz za Imricha Thököliho.
Počas protihabsburgských povstaní zohral hrad aj panstvo dôležitú úlohu. Aj napriek tomu, že 17. storočie bolo z pohľadu Uhorská katastrofálne, Zborov na nestabilnej politickej situácii až do osemdesiatych rokov profitoval, vďaka svojej „záveternej“ polohe. No meč napokon zavítal aj do týchto krajov, a to práve počas povstania spomínaného Imricha Thököliho, prezývaného aj slovenský kráľ. Jeho povstanie bolo postupne potlačené a Zborovský hrad 7. októbra 1684 dobytý cisárskymi vojskami pod velením generála Valentína Schultza. Hrad padol aj napriek hrdinskej obrane vedenej Thököliho manželkou Helenou Zrínskou. Hrad bol síce dobytý, ale nie úplne zničený. Existujú písomné zmienky, že bol využívaný na vojenské účely ešte začiatkom 18. storočia. Hodnoverná správa o tom, kedy presne sa definitívne premenil na ruiny chýba. Dobytím Zborovského hradu sa história Makovického panstva nekončí. Presun správneho a rezidenčného centra do objektov priamo v obci začatý ešte hlboko v 17. storočí sa však jeho dobytím zavŕšil.
