Page 38 - Zborovčan 2010

Vianočný príbeh lásky
/na zamyslenie/

Vianoce. Vonku ticho poletuje sneh, v izbe svieti stromček. Do
ligotavej atmosféry Vianoc sa pomaly vkráda tajomstvo, Božie
tajomstvo. Skús si teraz, v tejto chvíli, otvoriť srdce, počúvať ticho
padajúci sneh za oknami a svoje myšlienky zamieriť smerom, kde sa
odohráva príbeh, ktorý nikdy nekončí. Je to príbeh večnej lásky...

V chladnej jaskynke, tam, kde nebeskú klenbu ožaruje veľké
svetlo hviezdy, kľačí najkrajšia zo všetkých panien, mladučká
sladká Mária. Oči má zdvihnuté ku kamennému stropu jaskyne a
k prsiam si chúli maličké dieťatko. „Mária, Mária...“ – zrazu sa
do tmy noci ozve nežný hlas. Rozlieha sa v údolí pred jaskynkou, a jeho ozvena znie i
vo vnútri. Mária začuje tento nádherný nebeský hlas, líca jej pokryje rumeň a oči, ktoré
má v tejto chvíli plné tajomstva, sa jej zaligocú slzami lásky. Jedna slza dopadne i na
tvár dieťatka, ktoré sa na jej hrudi jemne zachveje radosťou. Krásna a majestátna deva,
kľačiaca teraz na studenom kameni s maličkým Bohom v náručí, sa modlí. Modlí sa v
najtajnejšej komôrke svojho nepoškvrneného srdca, ktoré sa chveje v poryvoch lásky.
Jozef, ktorý s nehou a úžasom hľadí na tento tajomný zázrak Božej lásky a
milosrdenstva, sa modlí potichu pri Márii. Je úplne ticho, aby nenarušil túto svätú
chvíľu, dokonca sa bojí i hlasnejšie nadýchnuť. Vonku je chladná noc, avšak Márii to
neprekáža. V jednej chvíli si pritúli maličkého Boha na svoje srdce ešte tuhšie a
vychádza z jaskynky. Celé nebesá spievajú tichú, sladkú melódiu lásky, všetky chóry
oslavujú Boha na nebesiach . Z veľkej hviezdy, ktorá osvecuje celý priestor, žiari také
teplo a svetlo, akoby bolo pravé poludnie. Keď sa Mária ocitne pod svetlom hviezdy,
ktoré ju zároveň úplne pohlcuje, nebesá zaplesajú v tisíckach, ba miliónoch hlasoch
nebeských chórov. Tento malý, chudobný kraj, túto oblasť jaskýň biednych pastierov,
si vybral večný a milujúci Boh za kolísku pre svojho Synčeka. Mária, úplne ponorená
v Bohu, stojí za spevu anjelov na priestranstve pred jaskynkou, pričom malinký Boh
dvíha veselo svoje rúčky k nebesám. Oboch zároveň pohládza Božia láska a Jeho svätý
dych ich zohrieva svetlom hviezdy. V celom kraji akoby zastal čas a existovala len
večnosť, večnosť bez ľudských obmedzení. „Mária, láska, Synček“ – zašepká Boh
ticho a dôverne. Mária si kľakne do trávy, dvihne oči k nebesiam a zašepká: „Láska“.
Po tomto vyznaní začnú padať hviezdy, zdá sa, akoby sa všetky hviezdy z oblohy
presunuli na zem a celá zem sa ligoce touto „hviezdnou rosou“. A na tento ligotavý
priestor, zmenený z najchudobnejšej krajiny spomedzi chudobných, na hviezdami
žiariacu lúku, zlietajú po jednom anjeli z neba, pretože si každý z nich chce privinúť a
pohladiť tento Boží batôžtek Lásky. Vzduchom znejú slová lásky, jedno nádherné a
vášnivé vyznanie Boha sa bez prestania tichučko šíri priestorom. „Sláva Bohu na
výsostiach!“, spievajú anjelské chóry.
V tento tajomný vianočný čas, keď zastal čas na našej zemi, vtedy, keď Boh vo
veľkej láske svojho Srdca poslal medzi nás Lásku lások, svojho Syna, sa zrodili spolu s
Ním Vianoce. Vianoce, ktoré nám majú pripomínať nepochopiteľnú a milosrdnú Božiu
lásku k nám, hriešnym. Lásku ku mne, ku tebe, k nám všetkým. Pretože Vianoce sú