Židovský cintorín
V tom čase v dôsledku zmenených geopolitických podmienok došlo k imigrácii židov z Haliče. V roku 1857 ich v Zborove žilo už 534, v roku 1910 dokonca 655, teda asi jedna štvrtina celkového počtu obyvateľov obce.
Zborov bol od začiatku 19. storočia sídlom rabinátu. Medzi najvýznamnejších zborovských rabínov patrili: Jozef Charef, Herman Weiss, Samuel Áron Rubin, Mojžiš Jozef Teilenbaum, Mojžiš Weiss. Posledný zborovský rabín Ignác Ansel, ktorý bol zároveň aj hlavným okresným rabínom, zomrel v roku 1937 a pochovaný je na tomto cintoríne. Od roku 1863 mali Židia v Zborove svoju vlastnú synagógu, ktorá bola postavená na Zákutí. Počas 1. svetovej vojny bola zničená a preto v rokoch 1917 a 1918 postavili novú menšiu modlitebňu. Pri synagóge bola situovaná aj židovská škola. Židovskí žiaci navštevovali okrem tejto školy aj štátnu ľudovú (niektorí aj meštianku), ktorú navštevovali aj nežidovskí obyvatelia. Z miestnej inteligencie treba spomenúť predovšetkým Mojžiša Weissa, ktorý pracoval ako hlavný rabín v Poľsku a zomrel v roku 1917 v Zborove. V Zborove sa narodil aj maliar a významný predstaviteľ kubizmu a surrealizmu Jakub Bauerfreund, ktorí pôsobil v Bratislave, Prahe, Paríži a Londýne, kde v roku 1976 aj zomrel.
Cirkevná obec bola vždy ortodoxná. Na jej čele stál predseda volený na tri roky. Všetky vecné a personálne náklady židovskej náboženskej obce (napr. na synagógu, školu atď.) boli hradené z gabely – spoločnej pokladnice, do ktorej prispievali židovskí občania, každý podľa svojho stavu. Samostatne však boli vedené financie na správu cintorína. Na tento účel bolo zriadené osobitné predstavenstvo – Chevra Kadiša – na čele ktorého stáli dvaja podpredsedovia. Zborovský židovský cintorín bol zriadený začiatkom 18. storočia a bol využívaný až do polovice storočia 20.Boli na ňom pochovávaní aj židia z okolitých obcí.
Väčšina židovských obyvateľov Zborova sa živila predovšetkým obchodom. Takmer celý obchod a aj niektoré remeslá (napr. sódovkáreň, likérka, octáreň) boli v Zborove v židovských rukách. Miestny židovskí obchodníci sa však nevenovali len regionálnemu trhu, ale udržiavali aj čulé obchodné styky s Haličou. Rozvoj diaľkového obchodu a priemyslu podnietil aj vznik sporiteľne založenej v Zborove v roku 1895.
Spolužitie židovskej komunity a väčšinového obyvateľstva nebolo nikdy bezproblémové. Rozpory nepramenili len z ekonomických faktorov (židia boli oveľa bohatší ako ostatní Zborovčania), ale aj náboženských, sociálnych a kultúrnych rozdielov, ktoré vytvárali medzi oboma komunitami latentné pnutia z času na čas ústiace do otvorených konfliktov. Prvý zásadnejší konflikt nastal v neistých pomeroch konca 1. svetovej vojny. Okrem katastrofálnych škôd, ktoré vojna spôsobila, situáciu vyhrotila aj neistota v štátoprávnych pomeroch. Hoci bola ČSR vyhlásená už 28.10.1918, prebratie moci neprebehlo bez ťažkostí. Významnú komplikáciu konsolidácie pomerov novej ČSR predstavoval vpád maďarskej Červenej armády na Slovensko v júni 1919. Maďarskí boľševici zosadili vedenie obce, ktoré bolo uvedené do funkcii po vzniku ČSR, a moc v obci prebralo direktórium. Ťažké časy nastali pre zborovských židov po opätovnom prevzatí kontroly nad územím východného Slovenska československými legionármi. Časť židov totiž podporovala maďarské direktórium a po príchode československej armády museli čeliť perzekúcii (bitie na verejnosti, drancovanie obchodov) aktívne podporovanej aj majoritným obyvateľstvom. Postupne sa však situácia stabilizovala a židovská komunita sa prispôsobila zmeneným pomerom.
Po 1. svetovej vojne dochádza k poklesu počtu Židov v obci hlavne v dôsledku vytvorenia štátnej hranice medzi ČSR a Poľskom, ktorá bránila prístupu miestnych obchodníkov na svoje pôvodné trhy. Úbytok spôsobilo aj vysťahovalectvo prevažne mladých židov do Palestíny.
Situácia židov v Zborove sa začala prudko zhoršovať po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939. Mnohým židovským občanom boli odňaté živnostenské oprávnenia a koncesie, čím im bol znemožnený riadny výkon ich povolania. Bola im tiež uložená pracovná povinnosť. Vyvlastnení boli židovskí krčmári – v roku 1940 z pôvodných 5židovských krčiem už židovských vlastníkov nemala ani jedna. V septembri 1940 sa konal súpis židovského majetku pri ktorom zborovskí židia priznali majetok v hodnote 3,5 mil. Kč. Od októbra 1940 boli do židovských domov dosadzovaní tzv. národní správcovia, ktorí pod zámienkou, že sa židia o svoje domy riadne nestarajú, boli oprávnení vyberať od bývalých židovských majiteľov domov nájomné. Od 1. septembra toho istého roka boli zo štátnej meštianskej školy ako aj zo štátnej ľudovej školy vylúčení všetci židovskí žiaci. K 1. februáru 1941 boli zrušené všetky židovské koncesie a ich obchody boli buď zrušené alebo prešli do „kresťanských rúk“. Niektorým židom však boli udelené pracovné povolenia u kresťanských obchodníkov , aby mohli noví majitelia preskúmať ich obchodné tajomstvo. Židia sa v tom období zdržiavali radšej doma. Nemali prístup do verejných miestností a od 20:00 do 6:00 mali zákaz vychádzania. Bez povolenia notárskeho úradu dokonca nesmeli opustiť ani svoje bydlisko. Od 4. júla 1941 do 4. augusta v Zborove fungoval pracovný tábor, v ktorom pracovalo asi 50 židov. Tábor bol zriadený na vojenský spôsob s prísnou disciplínou.
Najtragickejším dňom v histórii obce Zborov je nedeľa 15. apríla 1942. Ráno o 9:00 prišiel autobus so žandármi a gardistami a bol vyhlásený zákaz vychádzania pre všetko obyvateľstvo. Židia boli vyzvaní, aby opustili svoje domovy. Mnohí z nich boli o tejto akcii už vopred informovaní a mali pobalenú batožinu. Potom boli sústredení v modlitebni a v sále miestneho hostinca. Tam ich ostrihali a oholili im brady. Táto akcia však neprebehla úplne hladko, pretože „sa mnohí židia násilným spôsobom protivili úradom. Poniektorí sa poschovávali aj do komínov a pivníc.“ Večer o 20:00 430 zborovských židov odtransportovali nákladnými autami na bardejovskú železničnú stanicu, odkiaľ ich vlakmi dopravili do vyhladzovacích táborov. Legálne ostal v Zborove len zubný lekár Benjamin Reich s rodinou. Až do novembra 1943 sa v obci tajne ukrýval Arthur Bleyer.
Rozsiahly hnuteľný majetok židov bol zoštátnený, sčasti rozkradnutý a zvyšok bol prostredníctvom daňového úradu v Bardejove predaný na dražbách. Na kúpu nehnuteľného majetku po zborovských židoch podalo prihlášky 31 miestnych obyvateľov, medzi nimi aj obec Zborov, ktorá takto riešila svoje dlhodobé problémy s umiestnením obecného a notárskeho úradu.
