Obec Zborov Obec Zborov
| Víta Vás webstránka obce Zborov. Dnes má sviatok Jozef a zajtra Víťazoslav
skendeitplru
Obec Zborov, Zborovský hrad

História farnosti v obci Zborov.

Magistérska práca Jána Švec-Babova
Zborov, 1996 

 Ú v o d :

 Keď už mám dačo písať, tak nech to má zmysel. Preto,  keď mám napísať magisterskú prácu a budem sa s tým trápiť,  budem sa trápiť rozumne a napíšem niečo, čo mnohým prinesie  osoh. Zvlášť tým, ktorí budú mať špeciálne záujem o dejiny  kostola, či farnosti v Zborove. Verím, že táto práca , ktorá  sa stane vlastníctvom aj farského archívu, pomôže aj budúcim  farárom a kaplánom poznať miesto a ľud, kde účinkujú. Nech poznanie týchto historických miest a vecí nás  vedie všetkých k väčšej láske k týmto miestam a k ľudu,  ktorý tieto hodnoty vytvoril a vytvára. Predmetom práce bude  iba história do roku 1933, nakoľko novodobá história je  veľmi obšírna a bolo by ju treba odborne historicky spracovať.   

1.1 Najstaršie dejiny  

Zborov leží v rovnomennej kotline v údolí potoka  Kamenec, ktorý rozdeľuje oblasť Nízkych Beskýd na horstvo  Busov na severozápade a Ondavskú vrchovinu na juhovýchode.  Nadmorská výška zvlneného až mierne členitého chotára sa  pohybuje od 300 do 700 m.

 Výhodná zemepisná poloha zohrala pri osídľovaní Zborova  dôležitú úlohu. Údolím Tople viedla v minulosti významná  obchodná cesta umožňujúca tranzit medzi oblasťami Karpatskej  kotliny na juhu a Povislím a Pobaltím na severe. Jedna z jej  vetiev prechádzala Zborovskou kotlinou, kde sa opäť rozvetvovala a cez Karpatský oblúk pokračovala v smere  Biecz-Czchow-Krakow, resp. Dukla-Sanok-Ľvov. Druhá vetva je  až po Smilno dodnes v teréne zreteľná.

Jazykovedec Ján Stanislav odvodzoval názov obce od staroslovanského slova zbor vo význame zbor, zhromaždenie. Na  základe neskorších písomných prameňov možno datovať vznik  Zborova asi do polovice 13. storočia. Nepochybné je však, že  až do roku 1364 patril do majetku zemianskeho rodu Thekula  na panstve Smilno, ktoré odkúpili v roku 1269 od  bodrogkerestztúrskej vetvy Abovcov. Koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia bola časť majetku zo smilnianskeho panstva  vyňatá a dostala sa do kráľovského vlastníctva za bližšie  neznámych okolností. Pravdepodobne do tohto obdobia konsolidácia vnútorných pomerov v Uhorsku a upevnenia ústrednej  kráľovskej moci v osobe panovníka Karola Róberta po roku  1317, možno klásť stavebné začiatky Zborovského hradu na  vyňatom majetku a následne vznik hradného panstva Makovica.  Kronika obce Zborov však píše: " Z vierohodných prameňov sa  dozvedáme, že hrad do roku 1200 ešte nestál a územie obce  i jej okolia je takmer ľudoprázdne, ale po vpáde Tatárov  /1241/ hrad makovický je už histórii známy.

 1.2. Písomná správa

 Prvou overenou správou o existencii hradu  Makovica je listina kráľa Ľudovíta I. z roku 1347, ktorou  zakázal kastelánom "de Makouicha" Štefanovi a Jurajovi  Bebekovcom ohrozovať vlastníctvo Thekulovcov na majetku  Smilno a lákať poddaných na makovické panstvo. V tom istom  roku nariadil kastelánom, aby nabránili Bardejovčanom užívať  majetok v Mokroluhu darovaný Bardejovu jeho otcom Karolom  Róbertom. Aj prvá hodnoverná písomná správa viažúca sa k  dedine Zborov bola vydaná v súvislosti s domáhaním sa  majetkových práv Smilnianskymi Thekulovcami, ktorí sa  sťažovali u kráľa a žiadali vrátenie celého panstva Smilno.  Na podnet a z poverenia Ľudovíta I. vykonal zástupca  Jágerskej kapituly obhliadku smilnianskeho panstva a v  listine z roku 1355 uvádza okrem iných dedín aj hrad  Makovicu a dedinu ZBOROV s KAPLNKOU a mlynom / Villam Zbro  et in ipsa capellam et molemdinum /. Z uvedenej listiny vyplýva, že Zborov existoval už niekoľko  desaťročí a že tu stála KAPLNKA a mlyn, ktorý sa spomína aj  v roku 1492. 

1.3. Pôvodná farnosť 

Závažná okolnosť, ktorá podporovala nároky smilňanských zemanov proti rozmáhajúcemu sa panstvu na Makovici  bolo to, že Smilno bolo hospodársky i kultúrne vyspelejšie.  Smilno má už vtedy kostol /koncom 13. storočia/ a faru i  vlastného kňaza - farára.

 Názov Smilno sa odvodzuje od Zemeldene. I keď je ťažko  uveriť, žeby Smilno bolo vzniklo skôr než Zborov, treba  pripustiť, že organizácia obce vznikla skôr ako v Zborove,  čoho dôkazom je aj existencia fary.

2.1 Založenie kostola

 Celé tri storočia po založení hradu nemá Zborov  vlastného kostola a cirkevne pripadá ku Smilnu až do  počiatku 16. storočia. Czudarovci nestarali sa o duchovný život svojich  poddaných, ba zdá sa, že mali k pohanstvu oveľa bližšie ako  ku kresťanstvu. Až keď sa dostáva panstvo do rúk  Rozgonyiovcov a menovite Tarczayovcom, nastáva v cirkevnom  živote Zborovčanov obrat. Je to prirodzené, lebo  Rozgonyiovci i Tarczayovci mali pôvodné svoje panstvá okolo  Košíc, Prešova a Sabinova, kde kresťanstvo v tých dobách  zapustilo už hlbšie korene. Aj keď nevieme, či už Rozgonyiovci dali postaviť v  Zborove PRVÝ DREVENÝ KOSTOL, je nepochybné, že sa pričinili  o prípravu pôdy preň v miestnom obyvateľstve. Príležitosť k  výstavbe kostola sa naskytla po vypuknutí moru na konci 15.  storočia v Smilne, kde takmer všetko obyvateľstvo pomrelo.  Na mor zomrel aj vtedajší smilňanský farár Adam BELEC.  Bližšie ho nepoznáme, ale vieme, že to bol rehoľný kňaz. O situácii na makovickom panstve aj v oblasti  cirkevných stavieb nás informuje súpis panstva z roku 1492,  kedy sa v Zborove nachádzali dve drevené kaplnky a cintorín  pri jednej z nich. V Smilne už bol zistený murovaný kostol  sv. Štefana, drevená zvonica a cintorín. 

2.2. Založenie fary 

Pre mor sa presťahovala fara zo Smilna do  Zborova. Presný čas preloženia fary sa nedá určiť. Neskorší  zborovský farár - dakan a jágerský kanonik Jozef REMBECZKY  spomína vo farskej kronike, že v sakristii smilňanského  kostola koncom 17. storočia našiel sa skrytý a potrhaný  zdrap papiera, na ktorom bolo možné ešte čítať: " Anno 1495.  Ego Adam B elec ..... rexi Ecclesiam Smilno ...". Roku 1541 je však zistené, že Zborov mal už svoj kostol i vlastného farára, ktorým bol PREMONŠTRÁT z JASOVA  /canonicus de Jassov/.

 Preloženie fary zo Smilna do Zborova možno preto klásť iba  do doby medzi rokom 1495 a 1541. Nie je známe, kto faru v  Zborove zriadil, ani kto dal postaviť kostol. Jeho  pôvodcovia však môžu byť len rodiny Rozgonyiovcov  /1492-1522/ alebo Tarczayovcov /1522-1541/, ktoré mali  majetnosť v uvedených rokoch v Zborove.   

2.3.1. Pôvodný kostol

 Pôvodný zborovský kostol bol drevený a veľmi  jednoduchý. Stál na mieste, kde je dnes farská budova.  Naproti kostolu, na druhej strane cesty bol cintorín. Viac  ako jedno storočie slúžil tento chudobný zborovský kostolík  veriacim, ale časom kapacitne vôbec nestačil. Začiatkom 17. storočia sa preto započala stavba nového  murovaného kostola na mieste starého zborovského cintorína.  Po dokončení nového kostola, starý drevený kostolík bol  darovaný filiálke Hozüret - Dlhá Lúka, kde stál až do roku  1787. V tomto roku - práve na deň svätého Štefana, kráľa  Uhorského - vznikol veľký víchor, ktorý vyvrátil na tento  starý kostolík velikánsku lipu pri ňom stojacu a tá ho  rozpoltila a úplne rozdrúzgala. Rákoczyovci sa veľmi pričiňovali o rozvoj stavieb a  miestny kostol patrí medzi najstaršie z nich. Kostol bol  vysvätený 5. decembra 1655 Stanislavom Pstrokonským,  biskupom chelmským - v zastúpení jágerského biskupa  Benedikta Kisdyho, miestneho ordinára na počesť sv. Margity  a sv. Ladislava, o čom svedčila dlhé roky v kostole visiaca  olovená tabuľa s pamätným nápisom tejto posviacky. 

2.3.2. Farský kostol - charakteristika 

Kostol sv. Margity Antiochijskej je umeleckými  historikmi na základe svojej podoby zaraďovaný do 14. storočia, teda po roku 1300 a ako stavebníci sa predpokladajú aj  Czudarovci. V súpise z roku 1492 sa murovaný kostol  nenachádza. Existencia murovaného kostola po roku 1500 je už  nesporná a kostol je práve historikmi umenia považovaný za  najzaujímavejšiu stavbu tohto obdobia v Šariši. Prečítajme  si, čo hovorí o Zborovskom kostole historik umenia: " Kostol tvorí pozdĺžne jednolodie, pôvodne bez dnešnej  západnej veže. Kostolná loď má na východe normálny lomený  triumfálny oblúk. K nemu sa však nepripája jednoduché  pozdĺžne presbytérium, ale os kostola sa tam rozvidľuje do  dvoch šikmých smerov. Sú tam dve presbytéria odklonené od  seba tak, že ich osi tvoria skoro pravý uhol. Oba majú jedno  pole záveru a v každom je rebrová klenba, ktorej jednoducho  vyžľabené rebro dosadá na hladkú konzolu. Pred triumfálnym  oblúkom vznikol trojboký priestor pre hlavný oltár, ktorému  zodpovedajú dva vonkajšie oporné piliere. Po oboch stranách  lode, tesne pri triumfálnom oblúku sú ešte ďalšie dve  kaplnky, ale s normálnym päťbokým uzáverom, z ktorých južná  si zachovala svoju pôvodnú gotickú rebrovú klenbu. Predloha  tohoto priestorového usporiadania bola niektorá severofrancúzska katedrála. Podobné prvky má tiež kostol v nemeckom  Oppenheime. Všetky, i keď skromné podrobnosti zborovského  kostola, ako tvar rebier a konzol, profily ríms a tvary  okien ukazujú obdobie okolo roku 1330. To bolo vtedy, keď  cez strednú Európu postupovala na východ vlna katedrálnej  štrasburskej gotiky, ku ktorej patril i kostol v Oppenheime.  Je viac ako pravdepodobné, že práve k nej patrí pôdorys  kostola v Zborove.

 Zborovský kostol z umeleckého hľadiska nie je len  obyčajný tuctový dedinský kostol, ale skvost. "

 2.3.3. Opis prvého kostola  

Pri posviacke mal kostol doskovú povalu, ku  ktorej bola pribudovaná jednoduchá veža z dreva a z dvoch bočných kaplniek, južnej a severnej. Kaplnky teda tvorili s  loďou pôdorys tvaru kríža. V takomto stave bol kostol až do  mája 1662, kedy gróf Ladislav Rákoczy dal drevenú vežu  kostola i doskovú povalu odstrániť a dal ku kostolu  pristaviť krásnu vysokú murovanú vežu a loď vo vnútri nechal  zasklepiť. Pamiatke na túto veľkú opravu kostola bola až do  počiatku 20. storočia zvečnená nápisom v kostole na víťaznom  oblúku. Zdá sa, že už pri tejto oprave boli ku kostolu  pribudované dve bočné kaplnky po obidvoch stranách hlavného  oltára, čím pôdorys kostola dostal veľmi zaujímavú a  jedinečnú podobu, podobu dvojramenného kríža.  

2.3.4. Prístavby 

Neskoršie bola ku kostolu pribudovaná na ľavej  strane lode sakristia, keď sa museli presúvať aj oporné  múry. Kostolný chór bol pôvodne iba drevený až do roku 1769. 

 Tak roku 1541 vykonáva funkciu farára v Zborove istý  premonštrát z Jasova /Canonicus de Jassov/. Premonštrát je  tu zaznamenaný aj v roku 1548. Ďalšie obsadzovanie fary je  známe až po roku 1619, odkedy funkciu farára vykonávajú  jezuiti z Humenného a roku 1633, keď je miestnym duchovným  nejaký Cyprianus Cosicensis, člen dominikánskej rehole.  "Cyprián Cosicensis" je tu farárom až do roku 1639.

2.3.5. Oltár sv. Margity  

K najstarším pamiatkam patrí oltár sv. Margity a  Ladislava z roku 1635. Oltár je postavený v nemeckom  renesančnom štýle a stál ešte v starom drevenom kostole.  Boli na ňom nápisy: "Veni sponsa mea, veni coronate . Anno  Domini 1646. Die 6. augusti" a na najvyššej jeho časti je  nápis: "S. Michaelis ora pro nobis". Po obidvoch stranách  najvrchnejšej časti stoja sošky sv. Petra a Pavla. Uprostred  oltára je veľká socha sv. Margity, patrónky chrámu, od nej  napravo je maľba sv. Štefana a Ľudovíta, naľavo sv.  Ladislava a Imricha. 

2.3.6. Najstaršie drahocennosti kostola 

Z najstarších umeleckých kostolných  drahocenností najväčšiu hodnotu má KAPUŠANSKÝ KALICH s erbom  a vyrytým nápisom: "Ladislaus de Kapi Anno Domini 1622".

Kalich je strieborný a pozlátený. Kúpil ho roku 1631 gróf  Pavel Rákoczy od sirôt Kapyho a daroval zborovskému kostolu.

 2.4.1. Farári - duchovná správa

 Prvotné vedenie kostola a zborovskej fary je až  do roku 1639 dosť nejasné, lebo úrad miestnych farárov  zastávajú členovia reholí, ktorí sú vysielaní k vykonávaniu  farárskych povinností z kláštorov. Prví zborovskí farári  vystupujú vždy preto len ako členovia rehole a nikdy nie pod  svojím vlastným menom. Príčina toho, že funkcie farárov  vykonávajú členovia reholí, je zrejmá: Patróni kostola,  ktorí mali na starosti i ustanovovanie farárov vo svojich  kostoloch, aby nemuseli mať zbytočné starosti pri každom  uprázdnení fary, urobili jednoducho s určitou rehoľou  zmluvu, podľa ktorej rehoľa za určitý honorár mala povinnosť  starať sa o duchovný život a riadny chod fary. 

Je preto isté, že prví zborovskí farári sa často striedali,  alebo ich rehoľa často menila. Patróni však - ako ukazuje  ďalšie obsadzovanie fary, neuspokojili sa iba s jednou  rehoľou, ale prijímali aj ponuky iných reholí a podľa toho,  ktorá ponuka bola výhodnejšia, s tou rehoľou urobili zmluvu.

 Tak roku 1541 vykonáva funkciu farára v Zborove istý  premonštrát z Jasova /Canonicus de Jassov/. Premonštrát je  tu zaznamenaný aj v roku 1548. Ďalšie obsadzovanie fary je  známe až po roku 1619, odkedy funkciu farára vykonávajú  jezuiti z Humenného a roku 1633, keď je miestnym duchovným  nejaký Cyprianus Cosicensis, člen dominikánskej rehole.  "Cyprián Cosicensis" je tu farárom až do roku 1639. 

2.4.2. Reformácia v Zborove

 Keď sa v 16. storočí aj v severnom Šariši ujala  reformácia, všade miesto pôvodných katolíckych farností  vznikli evanjelické. Na rozhraní 16. a 17. storočia, teda okolo roku 1600 sa spomínajú evanjelickí farári napr. v  Raslaviciach, Kurime, Hažlíne, Bardejove, Gaboltove,  Malcove, ale čo je pre nás najzaujímavejšie, evanjelický  farár sa spomína aj v Zborove s filiálkami Smilno a Dlhá  Lúka. Hovorí sa o evanjelickom farárovi v Zborove a o dvoch  filiálkach. 

Ústne podanie hovorí, že bývalá budova lesnej správy  bola evanjelickým, či dokonca kalvínskym kostolom. 

Je tu ešte jeden významný moment, ktorý nasvedčuje tomu, že  Zborov i zborovský kostol boli okolo roku 1600 evanjelické.  V zborovskom kostole, pomerne bohatom na kultúrnohistorické  pamiatky, sochy, obrazy, oltáre a pod. sa nenachádza ani  jedna hnuteľná pamiatka spred roku 1600. Ak si pripomenieme,  že evanjelici vyhadzovali z kostolov obrazy, sochy, oltáre,  vysvetlenie je ľahké. 

Šľachta sa prikláňala k náboženstvu, ktoré jej viac  vyhovovalo, poddaní sa museli prispôsobiť podľa zásady :  Koho je panstvo - toho náboženstvo. 

V cirkevných pomeroch panoval vtedy chaos. Hlava  katolíckej Cirkvi v Uhorsku kardinál Pázmany vtedy hlásil do  Ríma, že 90 % obyvateľstva Uhorska a to sa vzťahuje najmä na  Slovensko, sú protestanti.

 Informácie o prechode Zborovčanov na evanjelickú vieru  nie sú k dispozícii, došlo k tomu zrejme už dávno pred rokom  1650. Takéto informácie sú iba z Bardejova, kde ešte 1657  roku mesto odmietlo žiadosť biskupa, aby zborovský katolícky  farár mohol konať bohoslužby v meste. Zdôvodňovalo sa to  tým, že katolíkov v meste niet. Úloha zborovského farára sa  tým neskončila. Najprv slúžil omše v súkromnom dome jedného  šľachtiča, roku 1659 už pochovával po katolícky na predmestí  a roku 1665 už slúžil omše aj v meste. Od roku 1671 bol  chrám sv. Egídia už katolícky.       

 2.4.3. Pohreb patróna kostola 

V Turecku zomrel roku 1705 Imrich Tököly a 10. novembra 1738 i František Rákoczy II.. A keď roku 1906  rozhodla sa maďarská vláda previezť telesné pozostatky  Františka Rákoczyho II. a jeho spoločníkov do rodnej zeme,  rozhodla sa i obec Zborov zúčastniť sa na slávnosti uloženia  ostatkov v Košickom Dóme 29. októbra 1906. Výbor obce  rozhodol, že obec budú zastupovať štyria občania v starých  krojoch z doby Rákoczyovcov a deň prevezenia sa má zasvätiť. 

Podrobná úprava osláv bola výborom určená takto: 

1. Každý musí svätiť - zdržať sa práce - a obchody majú  byť zavreté do 12. hodiny dopoludnia. 

2. V obidvoch kostoloch majú byť vykonané pohrebné  obrady a zvony nech zvonia pol hodiny. 

3. Gróf Siegfried Chavy-Aldringen má dať osvetliť celý  kaštieľ / predtým Rákoczyho / a na zborovskom hrade nech je  zapálená vatra.

 4. Výbor obce víta s radosťou opatrenia učinené s  cieľom oslavy prívozu ostatkov a menovite to, že bol uvitý  veniec zo zborovských jedlí, ktorý bude položený na hrob  Františka Rákoczyho II. 

5. Na slávnosti sa zúčastnia vyslaní občania z  Makovice. Štyria zborovskí občania sa majú zúčatniť v  starých národných krojoch a pripojiť sa k makovickej  delegácii.

 6. Na poslednej ceste bude Rákoczymu vyzváňať zvon z  dvorského zborovského kostola pochádzajúci z roku 1630,  ktorý bol za tým účelom poslaný do Košíc. Tento zborovský  zvon svojím hlasom bude odprevádzať na poslednej ceste  niekdajšieho pána a gazdu.

 3.1 Rákoczyovský kostol

 Až do samého počiatku 17. storočia bol Zborov  malou dedinkou známou iba tým, že sa nad ňou vypínal zámok,  sídlo majiteľov makovického panstva. 

Túto nepatrnú osadu premenili od základov Rákoczyovci a  svojimi stavbami dali jej úplne nový ráz . 

Bolo to príznakom doby, že hrady od počiatku 17.  storočia vychádzajú z módy a viacej sa nestavajú.Do obľuby  prichádzajú kaštiele, alebo aspoň väčšie kúrie, ktoré omnoho  viac vyhovovali praktickej potrebe. 

Najstaršou stavbou z doby Rákoczyovcov v Zborove bola  ich kúria /dnes budova štátnej lesnej správy/, ktorá bola  vystavaná okolo roku 1625 Pavlom Rákoczym. V nej 29. apríla  1633 sa narodil Ladislav Rákoczy a 12. marca zomrel Pavel  Rákoczy. V tomto prvotnom sídle Rákoczyovcov vo vnútri obce  bola i dvorná kaplnka /Capella Aula Zboroviensis/ a v nej  bol 22. mája 1633 pokrstený Ladislav Rákoczy. Kaplnka bola  iste príliš malou a preto na severnej strane kúrie dala  okolo roku 1640 Žofia Báthoryová, manželka Juraja Rákoczyho  II. a matka Františka Rákoczyho I. postaviť dvorský kostol. 

Dvorský kostol sv. Žofie patril ku kaštieľu a bol  postavený v roku 1640 a opravený v roku 1731. Kostol je  trojloďová pozdĺžna stavba s dvojicou veží na štítovom  priečelí. Nad bočnými loďami bola priebežná tribúna na  jednej strane využitá ako oratórium. Bol tu aj chór s  orgánom. Klenby boli krížové. Hlavná fasáda s dvojicou veží  má kamenný portál s rastlinnými ornamentami. Nad portálom je  okno a trojhranný ozdobný štít. Na poschodí na severnej  strane bola spojovacia chodba, ktorou bolo prístupné  oratórium z kaštieľa. 

V kostole boli i dve krypty, jedna na pravej strane pri  oltári, druhá uprostred kostola. Patrili príslušníkom rodiny  Aspremontovcov. Pochovaní tam boli: Karol Róbert Aspremont  /1740-1809/, Regina /1758-1815/ a posledný príslušník rodu  Ján Róbert Aspremont /1759-1819/, ktorým rod vymrel. 

Architektonicky a pôdorysne je dvorský kostol blízky  košickému jezuitskému, neskôr premonštrátskemu kostolu, s  ktorým má spoločného zakladateľa Žofiu Báthoryovú. V krypte  tohoto košického kostola je pochovaný František Rákoczy I.,  ktorý zomrel na zborovskom hrade a jeho matka. František  Rákoczy II. je pochovaný v košickom Dóme.

 3.2. Hodnoty kostola

 Tento impozantný kostol bol postavený v čisto  renesančnom slohu s dvomi vežami, na ktorých sa veľmi  výrazne vynímala baroková strecha. Kostol bol roku 1640  posvätený na počesť sv. Žofie. Za Aspremontov bol kostol na  konci 18. storočia generálne opravený, pričom oblúková  klenba jeho veľkých okien bola zamenená vkusnejšou lomenou  klenbou. Po generálnej oprave bol kostol roku 1794 opätovne  vysvätený biskupom Mariássym - teraz už k pocte sv. Jána  Nepomuckého.

 Rákoczyovci a zvlášť Aspremontovci venovali veľkú  starostlivosť tomuto svojmu vlastnému kostolu /ecclesia  antica/ a Aspremonti pri ňom vydržiavali i svojho vlastného  kaplána. Kostol bol obohatený veľkými cennosťami, zlatými i  striebornými kalichmi, visiacimi lampami a inými  drahocennými vecami. Všetky tieto vzácne a umelecké pamiatky  zobral gróf Štefan Erdödy bez vedomia a súhlasu cirkevnej  vrchnosti roku 1896, keď svoj makovický majetok predal  bratom Hermanovi a Maximiliánovi Straetzovi. Miesto toho  kúpil pozlátený kalich a taký istý svätostánok, cibórium a  poniklovanú visiacu lampu.

3.3. Osud kostola

 Z vzácnejších starožitností zostali v kostole  iba vežové hodiny na jednej veži, dva zvony z dôb  Rákoczyovcov, z ktorých jeden - zadovážený Jurajom Rákoczym  I. a pochádzajúci z roku 1630 - bol sem prevezený zo zámku. 

V takomto stave zostal dvorský kostol až do 25. apríla  1914, kedy o 1. hodine odpoludnia vzbĺkol z neznámych príčin  veľký požiar v dvorskom liehovare, ktorému za obeť padol i  kostol. Vnútro kostola zostalo však neporušené. Staré  rákoczyovské zvony sa roztavili a zničené boli i vežové  hodiny. Okolo kostola bolo postavené aj lešenie, ale jeho  opravu zamedzila vypuknuvšia 1. svetová vojna. Úplná skaza  bola dovŕšená vo svetovej vojne. 

3.4. Pamätné kamenné dosky 

V severozápadnom rohu kostola - na severnej  strane hlavného oltára - bola bočná kaplnka, v ktorej Mária  Erdödyová rod. Aspremontová dala počiatkom 19. storočia  zriadiť rodinnú kryptu a v nej boli až do roku 1920 uložené  telesné ostatky jej otca Jána Róberta, matky Reginy a brata  Karola, grófov z Aspremontu. Kryptu dodnes označujú tri  čierne mramorové tabuľky v kostole s nápismi pod grófskou  korunkou: 

 I. Joannes Robertus comes ab Aspremont 

A: consiliis secret: august 

Nat.: XXI september A: MDCCLIX

Def: XIX. september A: MDCCCXIX.

-----------------------------------

 Gróf Ján Robertus z Aspremontu 

tajný dvorský radca 

narodil sa 21. IX. 1759

 zomrel 19. IX. 1819

 II. Carolus Robertus comes ab Aspremont 

Nat.: XX. octob.: A: MDCCXC 

Def.: VII. decemb.: A: MDCCCIX

 ------------------------------------ 

Gróf Karol Robertus z Aspremontu 

narodil sa 20. októbra 1790 

zomrel 7. decembra 1809

 Regina cimitissa ab Aspremont

 nata comitissa de Battyan 

Nat.: X. decembri A: MDCCLVIII 

Def.: XXVII ianuar A: MDCCCXV 

------------------------------ 

Grófka Regina Aspremontová rodená grófka Battyanová

 narodila sa 10. decembra 1758 

zomrela 27. januára 1815 

Pod tabuľkami je na veľkom červenom mramore vyrytý tento  nápis: Parentibus optimus et fratri Charissimus Mária comitissa, ab Aspremont pietatis et amoris momentum posuit.

 V preklade: Z úcty /oddanosti/ a z lásky k najlepším rodičom  a najdrahšiemu bratovi dala kryptu /náhrobný  pamätník/ zriadiť grófka Mária Erdödyová rod.  grófka z Aspremontu.

 3.5. Rozdelenie kostola

  Po obidvoch stranách kostolnej lode boli pavlače  - galérie. Na východnej strane - pri hlavnej bráne kostola -  bol kostolný chór s orgánom, na západnej strane hlavný oltár  s krásnym veľkým obrazom sv. Jána Nepomuckého. V  juhozápadnom rohu kostola - naproti krypte Robertov - bola  sakristia, v severovýchodnej kaplnke bol sv. hrob a v  juhovýchodnom rohu východ na veže kostola a na chór.  

4.1. Kostol sv. Margity  

Zborovský kostol sv. Margity po veľkej jeho  oprave roku 1662 nedostal už veľa zmien. Vonkajšia jeho  podoba - až na strechu a sakristiu, ktorá bola ku kostolu  pristavaná skoro po roku 1662 - je takmer tá istá aká bola  roku 1662 uskutočnená Ladislavom Rákoczym. 

Strecha veže bola až do 23. marca 1876 úplne  jednoduchá a podobala sa štvorhrannému nízkemu ihlanu.  Pochádzala z roku 1762. Pri požiari 23. marca 1876 /na  sviatok Sedembolestnej P.M./ kostol zhorel a zhorela i  strecha veže. Päť starých zvonov vo veži sa vtedy roztavilo  a zničený bol i orgán. Vonkajšok kostola sa čiastočne  podarilo opraviť, ale len veľmi jednoducho a chudobne.  Vtedajší zborovský farár Tomáš KAPY bol už starý človek a  pritom neustále chorľavel - nestačil na tieto veci, ktoré  vyžadovali silného iniciátora a organizátora. Jeho dielom je  iba krásna strecha veže. 

Čo sa však nepodarilo farárovi Kapymu, dosiahol jeho  nástupca na zborovskej fare Andrej KISFALUSSY.Jeho  pričinením bolo roku 1885 zadovážených pre kostol 5 nových  zvonov a neskôr s obetavosťou miestnych veriacich bol kostol  obohatený i novým orgánom. 

Napriek tomu bol kostol stále zanedbaný a spustlý,  lebo oprava bola iba povrchná. Čoskoro sa ukázalo, že kostol  potrebuje dôkladnejšiu opravu. Finančné prostriedky na  opravu boli zozbierané len s veľkou námahou. Vtedajší  majiteľ zborovského panstva a patrón kostola gróf  Sigfrid Chary Aldringen - ktorý bol vtedy rakúsko-uhorským  vyslancom v Drážďanoch - venoval na tento cieľ 7 000 korún.  Zbierka medzi cirkevníkmi doma i v Amerike vyniesla  horko-ťažko ďalších 7 000 korún, z ktorých zborovskí  vysťahovalci v Amerike vyzbierali viac ako 2 000 korún.

 S opravou kostola sa začalo už v jeseni roku 1900 a  koncom roku 1901 bola oprava úplne dokončená. Obnovený bol  nielen vonkajšok, ale i vnútro kostola bolo vymaľované a okná boli zasklené maľovaným sklom. Vežové hodiny pre kostol  zakúpil poslanec Dr. Michal Artim za 1600 korún, takže  celková oprava kostola prevýšila čiastku 15 000 korún.

 Celú akciu opravy kostola viedol vtedajší mladý  správca farnosti Jozef VAŠKO. A tak v novom rúchu a v  pôvodnej kráse bol chrám sv. Margity 28. septembra 1902  svedkom nezabudnuteľnej cirkevnej slávnosti Zborovčanov za  veľkej účasti okolitého kňazstva, pri ktorej bola prevedená  jeho benedikcia Antonom KORÁNYIM, prepoštom-farárom  bardejovským a bol inštalovaný mladý a pracovitý farár Jozef  VAŠKO.  Za svetovej vojny bol kostol roku 1915 značne  poškodený, zvlášť strecha chrámovej lode a veža. Ale už roku  1917 bol za vedenia farára Jána BELIŠA kostol opravený. Po  svetovej vojne bola odstránená i stará rozpadávajúca sa  murovaná ohrada kostola od cesty a miesto nej postavený  vkusný železný plot. 

 4.2. Zvony   

Vo veži kostola boli za dôb farára Jána HORVÁTHA  /1756-1763/ štyri zvony a vežové hodiny. Najstarší z nich  pochádzal z roku 1628, druhý z roku 1640 a tretí z roku  1641. Štvrtý a najmenší bol umiestnený v malej vežičke nad  chrámovou loďou. Zvony boli zväčšia malé. Farár Jozef  REMBECZKY /1772-1808/ zadovážil preto pre kostol roku 1792  zvon väčší. Týchto päť zvonov bolo vo veži kostola až do  roku 1876, kedy za požiaru kostola sa všetky roztavili a  zničili. Zničené boli i vežové hodiny. 

Do svetovej vojny bolo vo veži päť zvonov. Všetky boli  zakúpené roku 1885, po požiari kostola. V čase svetovej  vojny, 11. septembra 1916 boli dva zvony rakúsko-uhorským  vojskom zrekvirované: najväčší ANDREJ vo váhe 684 kg a menší  MARGITA vo váhe 84 kg. Pri nasledovnej rekvizícii dňa 27.  augusta 1917 boli rakúsko-uhorským vojskom zase zhabané 2  zvony: LADISLAV vo váhe 346 kg a jeden malý zvonček bez nápisu. Po tejto poslednej rekvizícii zostal vo veži kostola  iba jediný väčší zvon "JOANNES EVANGELISTA", ktorý sa  zachoval podnes.

 Nové zvony zborovského kostola po svetovej vojne boli  všetky zadovážené z darov vysťahovalcov v Amerike. Tri z  nich "S.CYRILLUS", "S.MARGITA" a "AVE MÁRIA" pochádzajú z  roku 1920 a boli posvätené 13. januára 1921 Gejzom  Žebráckym, bardejovským farárom. Jeden je uliaty v Brumove v  Čechách z ostatkov dvoch Rákoczyovských zvonov z dvorského  kostola roku 1921 a pomenovaný "LADISLAUS - JOANNES". Tiež  bol roku 29. marca 1921 posvätený a konečne posledný a  najväčší zvon zborovského kostola "S.JOZEF", ktorý so  všetkým príslušenstvom váži 1118 kg bol posvätený 13. júla  1921. 

V súčasnej dobe má zborovský kostol sv. Margity 6  zvonov. Najstarší z nich pochádza z roku 1885 a volá sa  "JOANNE EVANGELISTA".  

4.3. Kaplnka Alžbety Rákoczyovej

 Viacej zmien zaznamenáva po roku 1662 vnútro  kostola, lebo už nasledujúceho roku 1663 dáva grófka Alžbeta  Rákoczyová staršia z vďačnosti, že sa vyliečila z ťažkej  nemoci, vyzdobiť južnú kaplnku krásnou umeleckou štukovou  ornamentikou, ktorá je až dodnes úplne zachovaná.

 Už vtedy je zaznamenané, že pod južnou kaplnkou, zvanou  často kaplnkou Rákoczyovskou i "oratórium rodiny  Rákoczyovskej", je krypta, v ktorej však nik nie je  pochovaný. Rákoczyovská kaplnka je dodnes jednou z  najkrásnejších a najvzácnejších umeleckých staviteľských  pamiatok dnešného Zborova. Jej ornamentika je vzácna pre  svoju zriedkavosť a pre Zborov preto, že ju dala zhotoviť  práve Alžbeta Rákoczyová, ktorá bola najštedrejšou  podporovateľkou kostola.  

    4.4. Štýl kostola

 Stavba kostola poukazuje na štýl gotický, ale  vnútro kostola je zmesou slohov, lebo klenba oboch  bočných kaplniek okolo hlavného oltára je gotická, klenba  baroková a kostolný chór nesie známky renesancie. Celá zmes  slohov - na každom mieste kostola badareľná - je svedkom  toho, ako kostol pomaly rástol cez celé 17. storočie, ba  ešte i v 18. storočí prestál mnoho prenikavých zmien. 

Na samom začiatku mala loď kostola štyri okná: dve z  nich na sever, dve na juh. V čase, keď ku kostolnej lodi  bola pristavená sakristia a vystavaný bol i oltár sv. Kríža  /r.1720/, dve severné okná boli zamurované. Prvé dve kaplnky  južná a severná mali po okná, neskoršie pristavené kaplnky  po obidvoch stranách hlavného oltára, dostali po tri okná. 

Kostolný chór bol spočiatku až do roku 1769 drevený a  v tomto roku bol vymurovaný tak, ako stojí aj dnes. Zdá sa,  že v tomto čase vzniklo i jedno okno na chóre smerujúce na  juh. 

4.5. Oltáre 

Nevieme, koľko bolo pôvodne oltárov v kostole. Až  v druhej polovici 18. storočia sa dozvedáme, že v kostole je  v tom čase 6 oltárov: 

- hlavný oltár sv. Margity a sv. Ladislava 

- oltár Bolestnej P. Márie /v pravej južnej bočnej kaplnke  od hlavného oltára/ 

- oltár sv. Antona Paduánskeho /v južnej bočnej kaplnke  kostolnej lode/ 

- oltár Najsvätejšej Trojice /v južnej bočnej kaplnke lode/ 

- oltár Preblahoslavenej P. Márie /v kaplnke naproti oltáru  sv. Antona Paduánskeho/ 

- oltár sv. Kríža /na ľavej severnej strane kostola naproti  južnej kostolnej bráne/ 

Najvzácnejší z nich je oltár Preblahoslavenej P. Márie  s obrazom Panny Márie držiacej v ruke malého Ježiška. Odev  Panny Márie je z čistého striebra a je ozdobený 116 českými  granátmi. Náklad na vystavenie oltára hradil z väčšej časti  Ján MAZURKO, gaboltovský farár. Čisto strieborný odev Panny  Márie zakúpil pre obraz sám zborovský ľud v dobe, keď v  Zborove zúril v polovici 18. storočia strašný mor. 

Oltár bol posvätený 5. augusta 1702 legátom Frátrom  Eliášom a Jancto Alberto, biskupom izpahanským /Perzia/,  ktorý bol vtedy poslaný perzským kráľom do Európy ku  kresťanským vladárom a cestou navštívil Zborov. Pri  posviacke vložil do oltára ostatky sv. Vincenta mučeníka. 

Oltár sv. Kríža posvätil poľský biskup Václav  Olszowski, generálny oficiál krakowský a do oltára vložil  ostatky sv. Hyacinta, Euzébia a Blaženy.Oltár bol postavený  roku 1720. 

Oltár sv. Antona Paduánskeho posvätil dňa 6. júna 1777  jágerský biskup, gróf Karol Eszterházy de Galantha. 

O oltároch Bolestnej Panny Márie a Najsvätejšej Trojice  možno predpokladať, že boli postavené súčasne s dostavením  kostola, alebo skoro potom.

Oltár Bolestnej Panny Márie  /nazývaný tiež oltárom Matky Sedembolestnej/ stál v južnej  kaplnke od hlavného oltára až do roku 1893, kedy ho dal  vtedajší zborovský farár Andrej Kisfalussy z kostola  odstrániť a spáliť. Zborovskí veriaci boli týmto počinom  farárovým vtedy veľmi pobúrení. Vo svojom prílišnom  náboženskom zanietení pokladali krok farára temer za proti- náboženský a vo vedomí svojej pravdy boli posilnení náhodou,  že žena, ktorá spráchnivelé oltárne trosky pálila, do týždňa  zomrela. Nepriateľský pomer medzi farárom Kisfalussym a  miestnymi veriacimi sa značne priostril, keď farár odopieral  veriacim namiesto starého oltára postaviť nový a svoj postup  zdôvodňoval tým, že oltár tam byť nemá, lebo je tam svätyňa  i tým, že ani v ľavej bočnej kaplnke oltára niet.  Zborovčania preto poslali k biskupovi do Košíc deputáciu  dvoch mužov a im biskup dovolil postaviť na mieste starého oltára nový oltár. 

Medzitým aj oltár Najsvätejšej Trojice bol z  Rákoczyovskej kaplnky odstránený a zhotovený nový oltár  Najsvätejšej Trojice, ktorý bol 29.9.1893 postavený do ľavej  bočnej kaplnky od hlavného oltára. Na jeho miesto bol  postavený malý oltárik Božského Srdca Ježišovho, ktorý  dodnes slúži aj za Boží hrob.

 Nový oltár Bolestnej Panny Márie bol posvätený 8.  októbra 1893 k úcte sv. Rochusa a sv. Fabiána, sv.  Sebastiána a Matky Sedembolestnej.

 4.6. Drahocennosti

 Z ďalších starých pamiatok treba uviesť starú  kazateľnicu z roku 1689, ktorá bola ozdobená skulptúrami  Spasiteľa a štyroch evanjelistov, na ktorej už zub času  vykonal svoje dielo .

 Z kostolných drahocenností treba sa zmieniť o nádhernej  monštrancii, ktorá je celá strieborná a silne pozlátená.  Monštranciu venovala zborovskému kostolu 28. júna 1691  grófka Alžbeta Rákoczyová mladšia, o čom svedčí nápis vrytý  do podstavca monštrancie a znie: " Illustrissima Domina  Comitissa Domina Elisabetha Rakoczy de Felsö-Vadász pro  Ecclesia Zboviensi fieri curavit 1691 Die 28. Junii." 

V tom istom roku obohatila táto dobroditeľka kostol  početnými drobnejšími cennosťami, ktoré sú takmer všetky  poznamenané písmenami: C.E.R.D.F.V.A. 1691 /Comitissa  Elisabetha Rakoczy de Felsö-Vadász Anno 1691/. 

Okrem už spomínaného kapušanského kalicha a mnohých  iných kalichov a omšových rúch zborovského kostola, zmienku  zasluhujú dve strieborné lampy, z ktorých jedna visela pred  hlavným oltárom, druhá pred oltárom Panny Márie, trojramenný  strieborný a čiastočne pozlátený kríž pred svätostánkom  a hodvábny olejovo zelený pluviál bohato a nádherne vyšívaný  - ručná práca Juliany Rákoczyovej, sestry Františka Rákoczyho II., ktorý sa dnes nachádza v Národnom múzeu  v Budapešti. Tomuto múzeu bol odpredaný farárom Jozefom  Vaškom okolo roku 1905, ktorý z obdržanej čiastky roku 1908  dal vydláždiť dlážku kostola - do toho času kamennú -  pestrou keramikou.   

5.1. Dejiny farárov  

Farskú budovu dal vystaviť farár Jozef REMBECZKY  v rokoch 1777 - 1778. Na jej výstavbu mimo miestnych  veriacich prispeli značnými čiastkami obidvaja zborovskí  grófi: gróf Ján Robertus Aspremont i gróf Jozef Tomáš  SZIRMAY. 

Staršie dejiny fary v Zborove neexistujú, nakoľko starí  zborovskí farári až do roku 1789 okrem matrík, nezanechali  žiadne písomné pamiatky. Farská matrika bola založená roku  1625 a jej prvý zväzok, obsahuje zápisy od roku 1625 až do  roku 1695, sa v prvej polovici 19. storočia nevedno kam  stratil a dodnes má zborovská fara súvislú matriku iba od  roku 1695 / do roku 1896 je v štátnom archíve /. 

Správy o najstarších dejinách fary pred rokom 1789 sú  iba kusé a neúplné. Najtemnejšou dobou v dejinách fary je  obdobie medzi rokom 1495 /1541/ a 1633. Po poslednom  farárovi v Smilne, ktorý bol mníchom a menoval sa Adam  Belec, spravuje zborovskú a zároveň i smilňanskú faru akýsi  premonštrát z Jasova, ktorý už býva v Zborove a bývalú  smilňanskú faru spravuje ako filiálku fary zborovskej. Tento  premonštrát je tu zaznamenaný roku 1541, 1542, 1543 ... 1547  a 1548. Kto bol v Zborove farárom ďalej, nevieme. Až roku  1619 sa dozvedáme, že faru spravujú členovia jezuitského  rádu z Humenného. 

Ďalší prameň hovorí, že roku 1628 ustanovil gróf Pavel  Rákoczy za farára v Zborove Adama Hanušovského. Ale už od  roku 1633 vedú zborovskú faru dominikáni z Košíc. Z nich je  cirkevným dejinám Zborova známy Cyprián Košický / Cypianus Cossicensis/, ktorý je zaznamenaný v rokoch 1633 - 1639.

 Až do roku 1639 trpela zborovská fara nedostatkom  duchovných pastierov, ktorých v tých dobách bolo príliš  málo. Nepravidelné obsadzovanie zborovskej fary duchovnými,  z ktorých mnohí do Zborova pravdepodobne iba dochádzali a  nemali osobného záujmu na dôslednom vykonávaní svojich  povinností, je hlavnou príčinou toho, že staršie dejiny  cirkevného života v Zborove sú takmer neznáme.   

     5.2. Menoslov farárov a ich činnosť   

Menoslov zborovských duchovných od roku 1639 je  takýto: 

Juraj S o o s 1639 - 1642 

Stanislav K m e d o v s k ý 1642 - 1659 

Tomáš S t r a g e v i č 1659 - 1695 

Ladislav T o m a š k o v i č 1695 - 1712 

Andrej H o r v á t h 1712 - 1732

 Jozef H a r t h e l 1732 - 1749 

Jozef R o t h 1749 - 1753 

Ján S a l a m o n 1753 - 1754 

Ladislav M i š k o l c z i 1754 - 1755 

Žigmund H a l č i k 1755 - 1756 

Ján H o r v á t h 1756 - 1763 

Ján N a g y 1763 - 1768 

Ján L e v i c k ý 1768 - 1772

 Jozef R e m b e c z k y 1772 - 1808

 František S t a n k o v i č 1808 - 1852 

Tomáš K a p y 1852 - 1883 

Andrej K i s f a l u s s y 1883 - 1896 

Andrej M e r c z é n y i 1896 - 1899 

Jozef V a š k o 1899 - 1915 

Ján B e l i š 1915 - 1944

 Jozef Š e s t á k 1944 - 1971 

Jozef T a n d a r a 1971 - 1972 

Jozef J u h á s 1972 - 1987 

Kamil J a n k e c h 1981 - 1993 

Ján Š v e c - B a b o v 1993 - 

Vždy popri farároch účinkovali vo farnosti kapláni,  ktorí sa veľmi často menili. 

Svojou činnosťou zo starších vynikli Juraj Soos, Tomáš  Stragevič, Mikuláš Annservič /kaplán/, Jozef Roth, ktorý  ešte za svojho kaplánovania v Zborove prvý založil 6.  augusta 1734 matriku sobášov, Ján Salamon, Ján Nagy, dekan  Ján Levický a Jozef Rembeczky, ktorý bol jágerským  kanonikom, vrchným šarišským dekanom, apoštolským  protonotárom a prísediacim súdnej stolice komitátu. 

Tento veľmi učený kňaz sa zapísal zlatými písmenami  do dejín Zborova. Jeho latinská kronika: "Status Parochiae  et Ecclesiae Oppidi Zboro" z roku 1789 je dnes najcennejším  prameňom dejín obce po každej stránke. 

Z novovekých zborovských farárov treba spomenúť práce a  činnosti Františka Stankoviča, Tomáša Kapyho, tichého a  dobrosrdečného kňaza, ktorý za svojho pôsobenia v Zborove  bol na svoje staré roky životom najviac skúšaný: v jeho  farnosti od 9. mája do 30. októbra 1873 zúrila strašná  cholera, ktorej padlo za obeť takmer 150 veriacich a o tri  roky potom - na sám sviatok Sedembolestnej Panny Márie  23. marca 1876 - zhorela celá polovica obce a zhorel i  kostol a v ňom päť zvonov i vežové hodiny a organ. Jeho  slabý telesný organizmus mu zabraňoval, aby mohol v tých  najkrutejších časoch veľkú starostlivosť venovať kostolu.  Plodom jeho práce je veľmi úhľadná gotická strecha kostola.  Vo veľmi ťažkom položení sa preto ocitol nový zborovský  farár Andrej Kisfalussy, ktorý roku 1883 prebral vedenie  fary od Tomáša Kapyho. Vďaka jeho až obdivuhodnej energii  premohol i tieto ťažkosti, pre kostol zaobstaral 5 nových  zvonov, organ i celý vonkajšok aspoň čiastočne dal do  poriadku. Všetko to urobil v počiatočných rokoch svojho pôssobenia v Zborove, lebo ku koncu života zvíťazila u neho  slabá stránka, čo bolo i dôvodom jeho predčasnej smrti roku  1896. 

Dovŕšenie opráv kostola previedol v rokoch 1900 - 1908 farár Jozef Vaško. Po svetovej vojne - kedy bol kostol ťažko  poškodený - nahynúcich zásluh pri jeho početných renováciach  v rokoch 1917 - 1923 si získal zborovský farár - dekan Ján  BELIŠ.

 5.3. Filiálky

 V najstaršej dobe patrili k zborovskej fare dve  filiálky: Smilno a Dlhá Lúka. Tak tomu bolo ešte roku 1659 a  roku 1695 ba až do polovice 18. storočia, lebo až roku 1789  píše Rembeczky, že k farnosti zborovskej patria filiálky:  Smilno, Dlhá Lúka a Huty /Stebnícka Huta/.

 Z nich Smilno malo svoj starý kostol sv. Štefana kráľa  Uhorského, v Dlhej Lúke až do roku 1787 bol drevený kostolík  zo starého Zborova tam prenesený. Stebnícka Huta až do roku  1853 kostola nemala.

 5.4. Kostol ako patrocínium 

Zborovský kostol bol vždy patronátnym. Postavili  ho Rákoczyovci bez akéhokoľvek prispenia Cirkvi a práva  plynúce z patronátu spojili s vlastníctvom majetku, čím toto  patronátne právo nadobudlo formu reálneho patronátu,  osobného patronátu a dedičného patronátu. V tejto forme sa  zachoval patronát až do r. 1948, v dôsledku čoho možno  súdiť, že miestni zemepáni riadne plnili svoje patronátne  povinnosti a oprávnenia.

 Obsadzovanie fary v Zborove sa dialo v Zborove od  najstarších dôb prezentáciou. Prvú zmienku máme o tom  zachovanú z roku 1628, kedy gróf Pavel Rákoczy prezentoval na zborovskú faru Adama Hanušovského, ktorý bol potom  zástupcom jágerského biskupa uvedený do úradu. Je  pravdepodobné, že takýmto spôsobom bolo stále prevádzané  obsadzovanie fary, a takto sa prevádza aj v r.1927 s tým  rozdielom, že prezentácia náležala už ministerstvu  poľnohospodárstva. 

Patronátne bremená neboli Rákoczyovcom nijako bližšie  vymedzené, lebo títo pokladali kostol za svoj a starali sa  o neho oveľa viac, než boli povinní. Menej sa o kostol  starali Aspremontovci ale azda sa ani nenaskytla po celý čas  ich panstva v Zborove príležitosť, kedy by ich povinnosti k  miestnemu benefíciu a ku kostolu boli žiadúce. Preto nemožno  dnes vedieť, do akej miery boli patróni miestneho benefícia  a kostola v 17. a 18. storočí patronátnymi bremenami  zaťažení. 

Menší záujem o kostol a menovite slabá podpora i  miestnych duchovných zo strany patrónov sa ukázala čiastočne  už v roku 1767, takže presné vymedzenie patronátnych  povinností bolo nutné. Ale až roku 1813 pri "visitatio  canonica" bolo dohodou s vtedajšími patrónmi /Aspremontami/  ustálené, že na majetnosti zborovských zemepánov budú tieto  povinnosti: udržiavanie kostola a hlavnej farskej budovy.  Robotníkov potrebných k oprave mali však dodať farníci sami.  Toto sa však nevzťahovalo na vedľajšie farské budovy :  sýpky, chlievy, drevárne a iné, ktoré boli povinní udržovať  i opravovať farníci sami.

 Zo strany majiteľov majetností boli miestnemu farárovi  zaručené tieto ročné príjmy: 

- Peňazí 30 zlatých a 60 grajciarov, 9 kbelov pšenice, 18  kbelov jačmeňa, 12 kbelov žita, 25 kbelov ovsa, 3 sudy  obyčajného vína, pol druha suda piva, 15 holieb masla, 150  snopov jačmennej a ovsenej slamy a mimo toho 48 pr. m.  bukového polenového dreva. 

Tento dohovor bol zmenený v roku 1853 tak, že uvedené príjmy farára boli ocenené v peniazoch a predstavovali  hodnotu vtedy 105 zlatých, alebo 210 Korún. 

Je zaujímavé, ba až komické, že od roku 1853, hoci  takmer storočná doba zaznamenala katastrofálnu zmenu kurzu  peňazí, životných podmienok a potrieb, zborovský farár  dostáva v roku 1933 210 Korún poctivo naďalej. /poznámka  kronikára/ K tomu ešte dostáva 48 pr. m. bukového polenového  dreva.

 To isté možno uviesť i o kostolníkovi, ktorého ročný  honorár od patróna činí 12 korún, ale ani túto sumu  nedostával.

 Tieto patronátne bremená, ktoré zaťažovali majetnosť  a teda jej vlastníkov, prešli roku 1907 odpredajom panstva  na štátny erár /= ministerstvo orby - poľnohospodárstva/.  Patrónom zborovského kostola sa stalo ministerstvo  poľnohospodárstva, v mene ktorého viedol agendu patronátu  lesný správca v Zborove.

 6.1. Zborovské kaplnky  

V Zborove je 5 kaplniek: 

- kaplnka na miestnom rímskokatolíckom cintoríne

 - kaplnka sv. Anny

 - kaplnka Ukrižovaného Spasiteľa

 - kaplnka Najsvätejšej Trojice 

- kaplnka Batekova. 

Najstaršou z nich je kaplnka na cintoríne. Má neznámy  pôvod. Všetky známky nasvedčujú tomu, že ona je najstaršou  stavbou v zborovskom intraviláne vôbec. Vznikla v 13.- 15.  storočí pri ceste vedúcej zo Zborova do susedného Smilna. O  túto maličkú kaplnku sa starali v 18. storočí Aspremonti,  ale v 19. storočí bola ponechaná svojmu osudu. Bez strechy  celé storočia vzdorovala klimatickým zmenám a takmer celkom  neporušená prestala i svetovú vojnu. Roku 1923 ju dal  obnoviť miestny farár-dekan Ján Beliš. Vnútro kaplnky pôvodne ozdoboval obraz umučenia Krista, dnes je tam socha  zmŕtvychvstalého Krista Pána. 

Kaplnku sv. Anny pri miestnom kostole sv. Margity dala  na počiatku 18. storočia okolo roku 1700 vystaviť grófka  Juliana Rákoczyová /Aspremontová/, sestra Františka  Rákoczyho II. Kaplnka je osemboká stavba krytá kupolou  lampášového tvaru. Oltár v kaplnke je veľmi vzácny -  barokový. Po stranách ho ozdobujú sochy sv. Jána Krstiteľa a  sv. Pavla Pustovníka, uprostred je obraz sv. Anny a nad ním  obraz sv. Jozefa. 

Kaplnka od svojho založenia slúžila za krstné miesto a  takto bola používaná až do čias pána farára Beliša. Rodina  Aspremontovcov sa o ňu veľmi starala a stále ju udržiavala v  dobrom stave. 

K starším - stredovekým zborovským kaplnkám - patrí i  kaplnka Ukrižovaného či Trpiaceho Spasiteľa /Domini Nostri  Jesu Christi Crucifixi/ na hornom konci obce. Bola postavená  roku 1757 pri ceste vedúcej do Komloše, dnešnej Chmeľovej.  Vystavili ju Zborovčania a jej stavbu umožnil i prispel  jágerský biskup František Barkótzy. V neskorších dobách sa  dostala do vlastníctva rodiny Exnerovej, ktorá pravdepodobne  mala aj najväčší podiel na jej výstavbe. Po Exnerovcoch  prešla kaplnka v polovici 18. storočia do vlastníctva Pavla  Holomáňa. 

V druhej polovici 19. storočia bola renovovaná Ignácom  Stankom. Vtedy bol odstánený z jej priečelia vysoký a rovný  múr, ozdobený ornamentikou na spôsob štuky, ktorý vysoko  prevyšoval jej strechu. Od toho času nezmenila svoju podobu. 

Z novších kaplniek treba spomenúť kaplnku Najsvätejšej  Trojice pri ceste vedúcej do Komloše a Stebníka na severnej  strane obce. Pôvodne tam bola postavená roku 1864 /alebo  1884/ krásna renesančná kaplnka, ktorá vzhľadom na to, že  bola postavená vo veľmi vlhkom mieste sa rozpadla a hrozila  zrútením. Z toho dôvodu miestny obyvateľ Jozef Slosarčík dal  ju roku 1921 zbúrať a na jej miesto postavil novú kaplnku.

Nová kaplnka Najsvätejšej Trojice bola posvätená 24. mája  1922 košickým biskupom Dr. Augustínom Fischerom-Colbrieom.

 Na západnej strane obce /v Kerce/ je kaplnka rodiny  Batekovej, ktorá slúžila aj pre rodinu Malirszov. Na východ- nej strane nad vchodom nesie kaplnka tento nápis:

 " Fundator Karolus Baték. Anno Domini 1875."

 Ten istý nápis nesie i kríž na streche kaplnky.  

   6.2. Zborovské kamenné sochy

 Zborov mal dve sochy postavené na verejnom  mieste: sochu Imakulaty pred dvorským kaštieľom, EFT> Obec Zborov už od dávnych čias mala na dôležitých  frekventovaných miestach kríže. V druhej polovici 18.  storočia bolo tých krížov päť. Jeden bol na vyššom konci  obce, druhý pri farskom kostole, tretí pred dvorskou bránou  Aspremontovcov, štvrtý na dnešnom cintoríne a piaty bol  postavený mimo obce, pri ceste vedúcej do Stebníka. Kríže  stavali a starali sa o nich miestni zemepáni a obyvatelia.  Všetky boli drevené, lebo takéto sa zachovali do počiatku  20. storočia. 

V roku 1933 bolo v obvode zborovského chotára 10  krížov, vo vnútri obce a na jej obvode. Z nich pri farskom  kostole sú dva: misijný kríž postavený roku 1906 a kamenný,  ktorý dali postaviť roku 1893 Jozef a Ján Rondzík. Dva  kamenné kríže sú na rímskokatolíckom cintoríne , jeden  na starom, druhý na novom. Kríž na novom cintoríne dali  postaviť roku 1924 Juraj Mančák a jeho žena rod. Katarína  Celušňáková. Ostatné kamenné kríže stoja pri cestách  vedúcich z obce do okolitých dedín. Kríž pri ceste do  Bardejova dal roku 1906 postaviť Ján Bodík, pri ceste do  Smilna - na zborovskej Hurke - dal roku 1908 postaviť Ján  Slosarčík, pri ceste do Stebníka dal postaviť roku 1905 Ján  Litecký a jeho potomkovia pri ceste do Komloše dali postaviť  kríž roku 1903. 

V dnešnom RAKOVCU - pri ceste do susedného Čierneho dal roku  1908 postaviť kríž Tomáš Vasiľák a stojací kamenný kríž v  poli na južnej strane obce /pod Hradským/ dal roku 1905  postaviť Ján Svitánek. Kríže pri stebníckej a smilňanskej  ceste boli vo svetovej vojne rozbité guľami a polámané a až  po vojne boli opravené. 

6.4. Zborovské pamätníky 

V Zborove sa nenachádzajú staré pomníky a  pamätníky. Až roku 1928 boli postavené 2 pamätníky: jeden  odhalený 20. apríla 1928 bol zriadený na pamiatku 10.  výročia trvania Československej republiky v samom uhle  Rákoczyho 100 líp. Pamätník postavený nákladom riaditeľstva  štátnych lesov v Solivare je nízky z prírodného kameňa  uprostred s mramorovou doskou s letopočtom: 1828 a leží  v krásnom trojuholnom parku vysadenom stromkami. 

Pomník, postavený na vyvýšenom záhončeku, ozdobenom  lesnými stromami, na pamiatku prechodu našich hraníc roku  1915 "Českou družinou" bol odhalený na krásnej slávnosti v  nedeľu 29. júna 1928. Pomník je dielom architekta Kvasničku,  je jednoduchý, ozdobený štátnym znakom a nesie nápis:

 Na památku vítězného vstupu Památce České družiny Jána Šípka na půdu dobrovolce Československa II. roty v době 1. pluku světové války v únoru 1915

 Pomník bol postavený Kruhom Starodružinníkov za podpory  Památnika odboje a Miestneho osvetového zboru. Stojí na  štátnej ceste, pri ceste nádvorím rákoczyovského kaštieľa.  Miesto pre pomník zaberá plochu 104 m2 a bolo ministerstvom  poľnohospodárstva prenajaté Památniku odboje v Prahe na  neurčitú dobu za ročné nájomné Kč 1,-

 6.5. Zborovské cintoríny 

 V obvode obce Zborov je šesť cintorínov: tri  rímskokatolícke, jeden židovský a dva zriadené pre obete  svetovej vojny. 

Pôvodný rímskokatolícky cintorín bol na mieste, kde  dnes stojí kostol sv. Margity, lebo prvý zborovský kostol  bol na druhej strane cesty. Od počiatku 17. storočia, kedy  sa v Zborove začal stavať nový kostol podľa vtedajších  zvykov na mieste cintorína, začalo sa pochovávať na novom  mieste tam, kde je dnes starý zborovský cintorín. Napriek  tomu, až do samého začiatku 20. storočia boli pochovávané  niektoré vážnejšie osobnosti obce /kňazi, zemani, úradníci  a pod./ i okolo kostola. 

K starému zborovskému cintorínu bola roku 1924  pripojená nová časť zo západnej strany. 

Židovský cintorín vznikol na počiatku 18. storočia.

Na ňom sú pochovaní i židovskí veriaci z okolitých obcí.

 Katolícke cintoríny spravoval miestny farár s  kostolnými kurátormi, cintorín ortodoxnej nábože 

Používame cookies
Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, zatiaľ čo iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľskú skúsenosť. Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že ak ich odmietnete, možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.