Magistérska práca Jána Švec-Babova
Zborov, 1996
Ú v o d :
Keď už mám dačo písať, tak nech to má zmysel. Preto, keď mám napísať magisterskú prácu a budem sa s tým trápiť, budem sa trápiť rozumne a napíšem niečo, čo mnohým prinesie osoh. Zvlášť tým, ktorí budú mať špeciálne záujem o dejiny kostola, či farnosti v Zborove. Verím, že táto práca , ktorá sa stane vlastníctvom aj farského archívu, pomôže aj budúcim farárom a kaplánom poznať miesto a ľud, kde účinkujú. Nech poznanie týchto historických miest a vecí nás vedie všetkých k väčšej láske k týmto miestam a k ľudu, ktorý tieto hodnoty vytvoril a vytvára. Predmetom práce bude iba história do roku 1933, nakoľko novodobá história je veľmi obšírna a bolo by ju treba odborne historicky spracovať.
1.1 Najstaršie dejiny
Zborov leží v rovnomennej kotline v údolí potoka Kamenec, ktorý rozdeľuje oblasť Nízkych Beskýd na horstvo Busov na severozápade a Ondavskú vrchovinu na juhovýchode. Nadmorská výška zvlneného až mierne členitého chotára sa pohybuje od 300 do 700 m.
Výhodná zemepisná poloha zohrala pri osídľovaní Zborova dôležitú úlohu. Údolím Tople viedla v minulosti významná obchodná cesta umožňujúca tranzit medzi oblasťami Karpatskej kotliny na juhu a Povislím a Pobaltím na severe. Jedna z jej vetiev prechádzala Zborovskou kotlinou, kde sa opäť rozvetvovala a cez Karpatský oblúk pokračovala v smere Biecz-Czchow-Krakow, resp. Dukla-Sanok-Ľvov. Druhá vetva je až po Smilno dodnes v teréne zreteľná.
Jazykovedec Ján Stanislav odvodzoval názov obce od staroslovanského slova zbor vo význame zbor, zhromaždenie. Na základe neskorších písomných prameňov možno datovať vznik Zborova asi do polovice 13. storočia. Nepochybné je však, že až do roku 1364 patril do majetku zemianskeho rodu Thekula na panstve Smilno, ktoré odkúpili v roku 1269 od bodrogkerestztúrskej vetvy Abovcov. Koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia bola časť majetku zo smilnianskeho panstva vyňatá a dostala sa do kráľovského vlastníctva za bližšie neznámych okolností. Pravdepodobne do tohto obdobia konsolidácia vnútorných pomerov v Uhorsku a upevnenia ústrednej kráľovskej moci v osobe panovníka Karola Róberta po roku 1317, možno klásť stavebné začiatky Zborovského hradu na vyňatom majetku a následne vznik hradného panstva Makovica. Kronika obce Zborov však píše: " Z vierohodných prameňov sa dozvedáme, že hrad do roku 1200 ešte nestál a územie obce i jej okolia je takmer ľudoprázdne, ale po vpáde Tatárov /1241/ hrad makovický je už histórii známy.
1.2. Písomná správa
Prvou overenou správou o existencii hradu Makovica je listina kráľa Ľudovíta I. z roku 1347, ktorou zakázal kastelánom "de Makouicha" Štefanovi a Jurajovi Bebekovcom ohrozovať vlastníctvo Thekulovcov na majetku Smilno a lákať poddaných na makovické panstvo. V tom istom roku nariadil kastelánom, aby nabránili Bardejovčanom užívať majetok v Mokroluhu darovaný Bardejovu jeho otcom Karolom Róbertom. Aj prvá hodnoverná písomná správa viažúca sa k dedine Zborov bola vydaná v súvislosti s domáhaním sa majetkových práv Smilnianskymi Thekulovcami, ktorí sa sťažovali u kráľa a žiadali vrátenie celého panstva Smilno. Na podnet a z poverenia Ľudovíta I. vykonal zástupca Jágerskej kapituly obhliadku smilnianskeho panstva a v listine z roku 1355 uvádza okrem iných dedín aj hrad Makovicu a dedinu ZBOROV s KAPLNKOU a mlynom / Villam Zbro et in ipsa capellam et molemdinum /. Z uvedenej listiny vyplýva, že Zborov existoval už niekoľko desaťročí a že tu stála KAPLNKA a mlyn, ktorý sa spomína aj v roku 1492.
1.3. Pôvodná farnosť
Závažná okolnosť, ktorá podporovala nároky smilňanských zemanov proti rozmáhajúcemu sa panstvu na Makovici bolo to, že Smilno bolo hospodársky i kultúrne vyspelejšie. Smilno má už vtedy kostol /koncom 13. storočia/ a faru i vlastného kňaza - farára.
Názov Smilno sa odvodzuje od Zemeldene. I keď je ťažko uveriť, žeby Smilno bolo vzniklo skôr než Zborov, treba pripustiť, že organizácia obce vznikla skôr ako v Zborove, čoho dôkazom je aj existencia fary.
2.1 Založenie kostola
Celé tri storočia po založení hradu nemá Zborov vlastného kostola a cirkevne pripadá ku Smilnu až do počiatku 16. storočia. Czudarovci nestarali sa o duchovný život svojich poddaných, ba zdá sa, že mali k pohanstvu oveľa bližšie ako ku kresťanstvu. Až keď sa dostáva panstvo do rúk Rozgonyiovcov a menovite Tarczayovcom, nastáva v cirkevnom živote Zborovčanov obrat. Je to prirodzené, lebo Rozgonyiovci i Tarczayovci mali pôvodné svoje panstvá okolo Košíc, Prešova a Sabinova, kde kresťanstvo v tých dobách zapustilo už hlbšie korene. Aj keď nevieme, či už Rozgonyiovci dali postaviť v Zborove PRVÝ DREVENÝ KOSTOL, je nepochybné, že sa pričinili o prípravu pôdy preň v miestnom obyvateľstve. Príležitosť k výstavbe kostola sa naskytla po vypuknutí moru na konci 15. storočia v Smilne, kde takmer všetko obyvateľstvo pomrelo. Na mor zomrel aj vtedajší smilňanský farár Adam BELEC. Bližšie ho nepoznáme, ale vieme, že to bol rehoľný kňaz. O situácii na makovickom panstve aj v oblasti cirkevných stavieb nás informuje súpis panstva z roku 1492, kedy sa v Zborove nachádzali dve drevené kaplnky a cintorín pri jednej z nich. V Smilne už bol zistený murovaný kostol sv. Štefana, drevená zvonica a cintorín.
2.2. Založenie fary
Pre mor sa presťahovala fara zo Smilna do Zborova. Presný čas preloženia fary sa nedá určiť. Neskorší zborovský farár - dakan a jágerský kanonik Jozef REMBECZKY spomína vo farskej kronike, že v sakristii smilňanského kostola koncom 17. storočia našiel sa skrytý a potrhaný zdrap papiera, na ktorom bolo možné ešte čítať: " Anno 1495. Ego Adam B elec ..... rexi Ecclesiam Smilno ...". Roku 1541 je však zistené, že Zborov mal už svoj kostol i vlastného farára, ktorým bol PREMONŠTRÁT z JASOVA /canonicus de Jassov/.
Preloženie fary zo Smilna do Zborova možno preto klásť iba do doby medzi rokom 1495 a 1541. Nie je známe, kto faru v Zborove zriadil, ani kto dal postaviť kostol. Jeho pôvodcovia však môžu byť len rodiny Rozgonyiovcov /1492-1522/ alebo Tarczayovcov /1522-1541/, ktoré mali majetnosť v uvedených rokoch v Zborove.
2.3.1. Pôvodný kostol
Pôvodný zborovský kostol bol drevený a veľmi jednoduchý. Stál na mieste, kde je dnes farská budova. Naproti kostolu, na druhej strane cesty bol cintorín. Viac ako jedno storočie slúžil tento chudobný zborovský kostolík veriacim, ale časom kapacitne vôbec nestačil. Začiatkom 17. storočia sa preto započala stavba nového murovaného kostola na mieste starého zborovského cintorína. Po dokončení nového kostola, starý drevený kostolík bol darovaný filiálke Hozüret - Dlhá Lúka, kde stál až do roku 1787. V tomto roku - práve na deň svätého Štefana, kráľa Uhorského - vznikol veľký víchor, ktorý vyvrátil na tento starý kostolík velikánsku lipu pri ňom stojacu a tá ho rozpoltila a úplne rozdrúzgala. Rákoczyovci sa veľmi pričiňovali o rozvoj stavieb a miestny kostol patrí medzi najstaršie z nich. Kostol bol vysvätený 5. decembra 1655 Stanislavom Pstrokonským, biskupom chelmským - v zastúpení jágerského biskupa Benedikta Kisdyho, miestneho ordinára na počesť sv. Margity a sv. Ladislava, o čom svedčila dlhé roky v kostole visiaca olovená tabuľa s pamätným nápisom tejto posviacky.
2.3.2. Farský kostol - charakteristika
Kostol sv. Margity Antiochijskej je umeleckými historikmi na základe svojej podoby zaraďovaný do 14. storočia, teda po roku 1300 a ako stavebníci sa predpokladajú aj Czudarovci. V súpise z roku 1492 sa murovaný kostol nenachádza. Existencia murovaného kostola po roku 1500 je už nesporná a kostol je práve historikmi umenia považovaný za najzaujímavejšiu stavbu tohto obdobia v Šariši. Prečítajme si, čo hovorí o Zborovskom kostole historik umenia: " Kostol tvorí pozdĺžne jednolodie, pôvodne bez dnešnej západnej veže. Kostolná loď má na východe normálny lomený triumfálny oblúk. K nemu sa však nepripája jednoduché pozdĺžne presbytérium, ale os kostola sa tam rozvidľuje do dvoch šikmých smerov. Sú tam dve presbytéria odklonené od seba tak, že ich osi tvoria skoro pravý uhol. Oba majú jedno pole záveru a v každom je rebrová klenba, ktorej jednoducho vyžľabené rebro dosadá na hladkú konzolu. Pred triumfálnym oblúkom vznikol trojboký priestor pre hlavný oltár, ktorému zodpovedajú dva vonkajšie oporné piliere. Po oboch stranách lode, tesne pri triumfálnom oblúku sú ešte ďalšie dve kaplnky, ale s normálnym päťbokým uzáverom, z ktorých južná si zachovala svoju pôvodnú gotickú rebrovú klenbu. Predloha tohoto priestorového usporiadania bola niektorá severofrancúzska katedrála. Podobné prvky má tiež kostol v nemeckom Oppenheime. Všetky, i keď skromné podrobnosti zborovského kostola, ako tvar rebier a konzol, profily ríms a tvary okien ukazujú obdobie okolo roku 1330. To bolo vtedy, keď cez strednú Európu postupovala na východ vlna katedrálnej štrasburskej gotiky, ku ktorej patril i kostol v Oppenheime. Je viac ako pravdepodobné, že práve k nej patrí pôdorys kostola v Zborove.
Zborovský kostol z umeleckého hľadiska nie je len obyčajný tuctový dedinský kostol, ale skvost. "
2.3.3. Opis prvého kostola
Pri posviacke mal kostol doskovú povalu, ku ktorej bola pribudovaná jednoduchá veža z dreva a z dvoch bočných kaplniek, južnej a severnej. Kaplnky teda tvorili s loďou pôdorys tvaru kríža. V takomto stave bol kostol až do mája 1662, kedy gróf Ladislav Rákoczy dal drevenú vežu kostola i doskovú povalu odstrániť a dal ku kostolu pristaviť krásnu vysokú murovanú vežu a loď vo vnútri nechal zasklepiť. Pamiatke na túto veľkú opravu kostola bola až do počiatku 20. storočia zvečnená nápisom v kostole na víťaznom oblúku. Zdá sa, že už pri tejto oprave boli ku kostolu pribudované dve bočné kaplnky po obidvoch stranách hlavného oltára, čím pôdorys kostola dostal veľmi zaujímavú a jedinečnú podobu, podobu dvojramenného kríža.
2.3.4. Prístavby
Neskoršie bola ku kostolu pribudovaná na ľavej strane lode sakristia, keď sa museli presúvať aj oporné múry. Kostolný chór bol pôvodne iba drevený až do roku 1769.
Tak roku 1541 vykonáva funkciu farára v Zborove istý premonštrát z Jasova /Canonicus de Jassov/. Premonštrát je tu zaznamenaný aj v roku 1548. Ďalšie obsadzovanie fary je známe až po roku 1619, odkedy funkciu farára vykonávajú jezuiti z Humenného a roku 1633, keď je miestnym duchovným nejaký Cyprianus Cosicensis, člen dominikánskej rehole. "Cyprián Cosicensis" je tu farárom až do roku 1639.
2.3.5. Oltár sv. Margity
K najstarším pamiatkam patrí oltár sv. Margity a Ladislava z roku 1635. Oltár je postavený v nemeckom renesančnom štýle a stál ešte v starom drevenom kostole. Boli na ňom nápisy: "Veni sponsa mea, veni coronate . Anno Domini 1646. Die 6. augusti" a na najvyššej jeho časti je nápis: "S. Michaelis ora pro nobis". Po obidvoch stranách najvrchnejšej časti stoja sošky sv. Petra a Pavla. Uprostred oltára je veľká socha sv. Margity, patrónky chrámu, od nej napravo je maľba sv. Štefana a Ľudovíta, naľavo sv. Ladislava a Imricha.
2.3.6. Najstaršie drahocennosti kostola
Z najstarších umeleckých kostolných drahocenností najväčšiu hodnotu má KAPUŠANSKÝ KALICH s erbom a vyrytým nápisom: "Ladislaus de Kapi Anno Domini 1622".
Kalich je strieborný a pozlátený. Kúpil ho roku 1631 gróf Pavel Rákoczy od sirôt Kapyho a daroval zborovskému kostolu.
2.4.1. Farári - duchovná správa
Prvotné vedenie kostola a zborovskej fary je až do roku 1639 dosť nejasné, lebo úrad miestnych farárov zastávajú členovia reholí, ktorí sú vysielaní k vykonávaniu farárskych povinností z kláštorov. Prví zborovskí farári vystupujú vždy preto len ako členovia rehole a nikdy nie pod svojím vlastným menom. Príčina toho, že funkcie farárov vykonávajú členovia reholí, je zrejmá: Patróni kostola, ktorí mali na starosti i ustanovovanie farárov vo svojich kostoloch, aby nemuseli mať zbytočné starosti pri každom uprázdnení fary, urobili jednoducho s určitou rehoľou zmluvu, podľa ktorej rehoľa za určitý honorár mala povinnosť starať sa o duchovný život a riadny chod fary.
Je preto isté, že prví zborovskí farári sa často striedali, alebo ich rehoľa často menila. Patróni však - ako ukazuje ďalšie obsadzovanie fary, neuspokojili sa iba s jednou rehoľou, ale prijímali aj ponuky iných reholí a podľa toho, ktorá ponuka bola výhodnejšia, s tou rehoľou urobili zmluvu.
Tak roku 1541 vykonáva funkciu farára v Zborove istý premonštrát z Jasova /Canonicus de Jassov/. Premonštrát je tu zaznamenaný aj v roku 1548. Ďalšie obsadzovanie fary je známe až po roku 1619, odkedy funkciu farára vykonávajú jezuiti z Humenného a roku 1633, keď je miestnym duchovným nejaký Cyprianus Cosicensis, člen dominikánskej rehole. "Cyprián Cosicensis" je tu farárom až do roku 1639.
2.4.2. Reformácia v Zborove
Keď sa v 16. storočí aj v severnom Šariši ujala reformácia, všade miesto pôvodných katolíckych farností vznikli evanjelické. Na rozhraní 16. a 17. storočia, teda okolo roku 1600 sa spomínajú evanjelickí farári napr. v Raslaviciach, Kurime, Hažlíne, Bardejove, Gaboltove, Malcove, ale čo je pre nás najzaujímavejšie, evanjelický farár sa spomína aj v Zborove s filiálkami Smilno a Dlhá Lúka. Hovorí sa o evanjelickom farárovi v Zborove a o dvoch filiálkach.
Ústne podanie hovorí, že bývalá budova lesnej správy bola evanjelickým, či dokonca kalvínskym kostolom.
Je tu ešte jeden významný moment, ktorý nasvedčuje tomu, že Zborov i zborovský kostol boli okolo roku 1600 evanjelické. V zborovskom kostole, pomerne bohatom na kultúrnohistorické pamiatky, sochy, obrazy, oltáre a pod. sa nenachádza ani jedna hnuteľná pamiatka spred roku 1600. Ak si pripomenieme, že evanjelici vyhadzovali z kostolov obrazy, sochy, oltáre, vysvetlenie je ľahké.
Šľachta sa prikláňala k náboženstvu, ktoré jej viac vyhovovalo, poddaní sa museli prispôsobiť podľa zásady : Koho je panstvo - toho náboženstvo.
V cirkevných pomeroch panoval vtedy chaos. Hlava katolíckej Cirkvi v Uhorsku kardinál Pázmany vtedy hlásil do Ríma, že 90 % obyvateľstva Uhorska a to sa vzťahuje najmä na Slovensko, sú protestanti.
Informácie o prechode Zborovčanov na evanjelickú vieru nie sú k dispozícii, došlo k tomu zrejme už dávno pred rokom 1650. Takéto informácie sú iba z Bardejova, kde ešte 1657 roku mesto odmietlo žiadosť biskupa, aby zborovský katolícky farár mohol konať bohoslužby v meste. Zdôvodňovalo sa to tým, že katolíkov v meste niet. Úloha zborovského farára sa tým neskončila. Najprv slúžil omše v súkromnom dome jedného šľachtiča, roku 1659 už pochovával po katolícky na predmestí a roku 1665 už slúžil omše aj v meste. Od roku 1671 bol chrám sv. Egídia už katolícky.
2.4.3. Pohreb patróna kostola
V Turecku zomrel roku 1705 Imrich Tököly a 10. novembra 1738 i František Rákoczy II.. A keď roku 1906 rozhodla sa maďarská vláda previezť telesné pozostatky Františka Rákoczyho II. a jeho spoločníkov do rodnej zeme, rozhodla sa i obec Zborov zúčastniť sa na slávnosti uloženia ostatkov v Košickom Dóme 29. októbra 1906. Výbor obce rozhodol, že obec budú zastupovať štyria občania v starých krojoch z doby Rákoczyovcov a deň prevezenia sa má zasvätiť.
Podrobná úprava osláv bola výborom určená takto:
1. Každý musí svätiť - zdržať sa práce - a obchody majú byť zavreté do 12. hodiny dopoludnia.
2. V obidvoch kostoloch majú byť vykonané pohrebné obrady a zvony nech zvonia pol hodiny.
3. Gróf Siegfried Chavy-Aldringen má dať osvetliť celý kaštieľ / predtým Rákoczyho / a na zborovskom hrade nech je zapálená vatra.
4. Výbor obce víta s radosťou opatrenia učinené s cieľom oslavy prívozu ostatkov a menovite to, že bol uvitý veniec zo zborovských jedlí, ktorý bude položený na hrob Františka Rákoczyho II.
5. Na slávnosti sa zúčastnia vyslaní občania z Makovice. Štyria zborovskí občania sa majú zúčatniť v starých národných krojoch a pripojiť sa k makovickej delegácii.
6. Na poslednej ceste bude Rákoczymu vyzváňať zvon z dvorského zborovského kostola pochádzajúci z roku 1630, ktorý bol za tým účelom poslaný do Košíc. Tento zborovský zvon svojím hlasom bude odprevádzať na poslednej ceste niekdajšieho pána a gazdu.
3.1 Rákoczyovský kostol
Až do samého počiatku 17. storočia bol Zborov malou dedinkou známou iba tým, že sa nad ňou vypínal zámok, sídlo majiteľov makovického panstva.
Túto nepatrnú osadu premenili od základov Rákoczyovci a svojimi stavbami dali jej úplne nový ráz .
Bolo to príznakom doby, že hrady od počiatku 17. storočia vychádzajú z módy a viacej sa nestavajú.Do obľuby prichádzajú kaštiele, alebo aspoň väčšie kúrie, ktoré omnoho viac vyhovovali praktickej potrebe.
Najstaršou stavbou z doby Rákoczyovcov v Zborove bola ich kúria /dnes budova štátnej lesnej správy/, ktorá bola vystavaná okolo roku 1625 Pavlom Rákoczym. V nej 29. apríla 1633 sa narodil Ladislav Rákoczy a 12. marca zomrel Pavel Rákoczy. V tomto prvotnom sídle Rákoczyovcov vo vnútri obce bola i dvorná kaplnka /Capella Aula Zboroviensis/ a v nej bol 22. mája 1633 pokrstený Ladislav Rákoczy. Kaplnka bola iste príliš malou a preto na severnej strane kúrie dala okolo roku 1640 Žofia Báthoryová, manželka Juraja Rákoczyho II. a matka Františka Rákoczyho I. postaviť dvorský kostol.
Dvorský kostol sv. Žofie patril ku kaštieľu a bol postavený v roku 1640 a opravený v roku 1731. Kostol je trojloďová pozdĺžna stavba s dvojicou veží na štítovom priečelí. Nad bočnými loďami bola priebežná tribúna na jednej strane využitá ako oratórium. Bol tu aj chór s orgánom. Klenby boli krížové. Hlavná fasáda s dvojicou veží má kamenný portál s rastlinnými ornamentami. Nad portálom je okno a trojhranný ozdobný štít. Na poschodí na severnej strane bola spojovacia chodba, ktorou bolo prístupné oratórium z kaštieľa.
V kostole boli i dve krypty, jedna na pravej strane pri oltári, druhá uprostred kostola. Patrili príslušníkom rodiny Aspremontovcov. Pochovaní tam boli: Karol Róbert Aspremont /1740-1809/, Regina /1758-1815/ a posledný príslušník rodu Ján Róbert Aspremont /1759-1819/, ktorým rod vymrel.
Architektonicky a pôdorysne je dvorský kostol blízky košickému jezuitskému, neskôr premonštrátskemu kostolu, s ktorým má spoločného zakladateľa Žofiu Báthoryovú. V krypte tohoto košického kostola je pochovaný František Rákoczy I., ktorý zomrel na zborovskom hrade a jeho matka. František Rákoczy II. je pochovaný v košickom Dóme.
3.2. Hodnoty kostola
Tento impozantný kostol bol postavený v čisto renesančnom slohu s dvomi vežami, na ktorých sa veľmi výrazne vynímala baroková strecha. Kostol bol roku 1640 posvätený na počesť sv. Žofie. Za Aspremontov bol kostol na konci 18. storočia generálne opravený, pričom oblúková klenba jeho veľkých okien bola zamenená vkusnejšou lomenou klenbou. Po generálnej oprave bol kostol roku 1794 opätovne vysvätený biskupom Mariássym - teraz už k pocte sv. Jána Nepomuckého.
Rákoczyovci a zvlášť Aspremontovci venovali veľkú starostlivosť tomuto svojmu vlastnému kostolu /ecclesia antica/ a Aspremonti pri ňom vydržiavali i svojho vlastného kaplána. Kostol bol obohatený veľkými cennosťami, zlatými i striebornými kalichmi, visiacimi lampami a inými drahocennými vecami. Všetky tieto vzácne a umelecké pamiatky zobral gróf Štefan Erdödy bez vedomia a súhlasu cirkevnej vrchnosti roku 1896, keď svoj makovický majetok predal bratom Hermanovi a Maximiliánovi Straetzovi. Miesto toho kúpil pozlátený kalich a taký istý svätostánok, cibórium a poniklovanú visiacu lampu.
3.3. Osud kostola
Z vzácnejších starožitností zostali v kostole iba vežové hodiny na jednej veži, dva zvony z dôb Rákoczyovcov, z ktorých jeden - zadovážený Jurajom Rákoczym I. a pochádzajúci z roku 1630 - bol sem prevezený zo zámku.
V takomto stave zostal dvorský kostol až do 25. apríla 1914, kedy o 1. hodine odpoludnia vzbĺkol z neznámych príčin veľký požiar v dvorskom liehovare, ktorému za obeť padol i kostol. Vnútro kostola zostalo však neporušené. Staré rákoczyovské zvony sa roztavili a zničené boli i vežové hodiny. Okolo kostola bolo postavené aj lešenie, ale jeho opravu zamedzila vypuknuvšia 1. svetová vojna. Úplná skaza bola dovŕšená vo svetovej vojne.
3.4. Pamätné kamenné dosky
V severozápadnom rohu kostola - na severnej strane hlavného oltára - bola bočná kaplnka, v ktorej Mária Erdödyová rod. Aspremontová dala počiatkom 19. storočia zriadiť rodinnú kryptu a v nej boli až do roku 1920 uložené telesné ostatky jej otca Jána Róberta, matky Reginy a brata Karola, grófov z Aspremontu. Kryptu dodnes označujú tri čierne mramorové tabuľky v kostole s nápismi pod grófskou korunkou:
I. Joannes Robertus comes ab Aspremont
A: consiliis secret: august
Nat.: XXI september A: MDCCLIX
Def: XIX. september A: MDCCCXIX.
-----------------------------------
Gróf Ján Robertus z Aspremontu
tajný dvorský radca
narodil sa 21. IX. 1759
zomrel 19. IX. 1819
II. Carolus Robertus comes ab Aspremont
Nat.: XX. octob.: A: MDCCXC
Def.: VII. decemb.: A: MDCCCIX
------------------------------------
Gróf Karol Robertus z Aspremontu
narodil sa 20. októbra 1790
zomrel 7. decembra 1809
Regina cimitissa ab Aspremont
nata comitissa de Battyan
Nat.: X. decembri A: MDCCLVIII
Def.: XXVII ianuar A: MDCCCXV
------------------------------
Grófka Regina Aspremontová rodená grófka Battyanová
narodila sa 10. decembra 1758
zomrela 27. januára 1815
Pod tabuľkami je na veľkom červenom mramore vyrytý tento nápis: Parentibus optimus et fratri Charissimus Mária comitissa, ab Aspremont pietatis et amoris momentum posuit.
V preklade: Z úcty /oddanosti/ a z lásky k najlepším rodičom a najdrahšiemu bratovi dala kryptu /náhrobný pamätník/ zriadiť grófka Mária Erdödyová rod. grófka z Aspremontu.
3.5. Rozdelenie kostola
Po obidvoch stranách kostolnej lode boli pavlače - galérie. Na východnej strane - pri hlavnej bráne kostola - bol kostolný chór s orgánom, na západnej strane hlavný oltár s krásnym veľkým obrazom sv. Jána Nepomuckého. V juhozápadnom rohu kostola - naproti krypte Robertov - bola sakristia, v severovýchodnej kaplnke bol sv. hrob a v juhovýchodnom rohu východ na veže kostola a na chór.
4.1. Kostol sv. Margity
Zborovský kostol sv. Margity po veľkej jeho oprave roku 1662 nedostal už veľa zmien. Vonkajšia jeho podoba - až na strechu a sakristiu, ktorá bola ku kostolu pristavaná skoro po roku 1662 - je takmer tá istá aká bola roku 1662 uskutočnená Ladislavom Rákoczym.
Strecha veže bola až do 23. marca 1876 úplne jednoduchá a podobala sa štvorhrannému nízkemu ihlanu. Pochádzala z roku 1762. Pri požiari 23. marca 1876 /na sviatok Sedembolestnej P.M./ kostol zhorel a zhorela i strecha veže. Päť starých zvonov vo veži sa vtedy roztavilo a zničený bol i orgán. Vonkajšok kostola sa čiastočne podarilo opraviť, ale len veľmi jednoducho a chudobne. Vtedajší zborovský farár Tomáš KAPY bol už starý človek a pritom neustále chorľavel - nestačil na tieto veci, ktoré vyžadovali silného iniciátora a organizátora. Jeho dielom je iba krásna strecha veže.
Čo sa však nepodarilo farárovi Kapymu, dosiahol jeho nástupca na zborovskej fare Andrej KISFALUSSY.Jeho pričinením bolo roku 1885 zadovážených pre kostol 5 nových zvonov a neskôr s obetavosťou miestnych veriacich bol kostol obohatený i novým orgánom.
Napriek tomu bol kostol stále zanedbaný a spustlý, lebo oprava bola iba povrchná. Čoskoro sa ukázalo, že kostol potrebuje dôkladnejšiu opravu. Finančné prostriedky na opravu boli zozbierané len s veľkou námahou. Vtedajší majiteľ zborovského panstva a patrón kostola gróf Sigfrid Chary Aldringen - ktorý bol vtedy rakúsko-uhorským vyslancom v Drážďanoch - venoval na tento cieľ 7 000 korún. Zbierka medzi cirkevníkmi doma i v Amerike vyniesla horko-ťažko ďalších 7 000 korún, z ktorých zborovskí vysťahovalci v Amerike vyzbierali viac ako 2 000 korún.
S opravou kostola sa začalo už v jeseni roku 1900 a koncom roku 1901 bola oprava úplne dokončená. Obnovený bol nielen vonkajšok, ale i vnútro kostola bolo vymaľované a okná boli zasklené maľovaným sklom. Vežové hodiny pre kostol zakúpil poslanec Dr. Michal Artim za 1600 korún, takže celková oprava kostola prevýšila čiastku 15 000 korún.
Celú akciu opravy kostola viedol vtedajší mladý správca farnosti Jozef VAŠKO. A tak v novom rúchu a v pôvodnej kráse bol chrám sv. Margity 28. septembra 1902 svedkom nezabudnuteľnej cirkevnej slávnosti Zborovčanov za veľkej účasti okolitého kňazstva, pri ktorej bola prevedená jeho benedikcia Antonom KORÁNYIM, prepoštom-farárom bardejovským a bol inštalovaný mladý a pracovitý farár Jozef VAŠKO. Za svetovej vojny bol kostol roku 1915 značne poškodený, zvlášť strecha chrámovej lode a veža. Ale už roku 1917 bol za vedenia farára Jána BELIŠA kostol opravený. Po svetovej vojne bola odstránená i stará rozpadávajúca sa murovaná ohrada kostola od cesty a miesto nej postavený vkusný železný plot.
4.2. Zvony
Vo veži kostola boli za dôb farára Jána HORVÁTHA /1756-1763/ štyri zvony a vežové hodiny. Najstarší z nich pochádzal z roku 1628, druhý z roku 1640 a tretí z roku 1641. Štvrtý a najmenší bol umiestnený v malej vežičke nad chrámovou loďou. Zvony boli zväčšia malé. Farár Jozef REMBECZKY /1772-1808/ zadovážil preto pre kostol roku 1792 zvon väčší. Týchto päť zvonov bolo vo veži kostola až do roku 1876, kedy za požiaru kostola sa všetky roztavili a zničili. Zničené boli i vežové hodiny.
Do svetovej vojny bolo vo veži päť zvonov. Všetky boli zakúpené roku 1885, po požiari kostola. V čase svetovej vojny, 11. septembra 1916 boli dva zvony rakúsko-uhorským vojskom zrekvirované: najväčší ANDREJ vo váhe 684 kg a menší MARGITA vo váhe 84 kg. Pri nasledovnej rekvizícii dňa 27. augusta 1917 boli rakúsko-uhorským vojskom zase zhabané 2 zvony: LADISLAV vo váhe 346 kg a jeden malý zvonček bez nápisu. Po tejto poslednej rekvizícii zostal vo veži kostola iba jediný väčší zvon "JOANNES EVANGELISTA", ktorý sa zachoval podnes.
Nové zvony zborovského kostola po svetovej vojne boli všetky zadovážené z darov vysťahovalcov v Amerike. Tri z nich "S.CYRILLUS", "S.MARGITA" a "AVE MÁRIA" pochádzajú z roku 1920 a boli posvätené 13. januára 1921 Gejzom Žebráckym, bardejovským farárom. Jeden je uliaty v Brumove v Čechách z ostatkov dvoch Rákoczyovských zvonov z dvorského kostola roku 1921 a pomenovaný "LADISLAUS - JOANNES". Tiež bol roku 29. marca 1921 posvätený a konečne posledný a najväčší zvon zborovského kostola "S.JOZEF", ktorý so všetkým príslušenstvom váži 1118 kg bol posvätený 13. júla 1921.
V súčasnej dobe má zborovský kostol sv. Margity 6 zvonov. Najstarší z nich pochádza z roku 1885 a volá sa "JOANNE EVANGELISTA".
4.3. Kaplnka Alžbety Rákoczyovej
Viacej zmien zaznamenáva po roku 1662 vnútro kostola, lebo už nasledujúceho roku 1663 dáva grófka Alžbeta Rákoczyová staršia z vďačnosti, že sa vyliečila z ťažkej nemoci, vyzdobiť južnú kaplnku krásnou umeleckou štukovou ornamentikou, ktorá je až dodnes úplne zachovaná.
Už vtedy je zaznamenané, že pod južnou kaplnkou, zvanou často kaplnkou Rákoczyovskou i "oratórium rodiny Rákoczyovskej", je krypta, v ktorej však nik nie je pochovaný. Rákoczyovská kaplnka je dodnes jednou z najkrásnejších a najvzácnejších umeleckých staviteľských pamiatok dnešného Zborova. Jej ornamentika je vzácna pre svoju zriedkavosť a pre Zborov preto, že ju dala zhotoviť práve Alžbeta Rákoczyová, ktorá bola najštedrejšou podporovateľkou kostola.
4.4. Štýl kostola
Stavba kostola poukazuje na štýl gotický, ale vnútro kostola je zmesou slohov, lebo klenba oboch bočných kaplniek okolo hlavného oltára je gotická, klenba baroková a kostolný chór nesie známky renesancie. Celá zmes slohov - na každom mieste kostola badareľná - je svedkom toho, ako kostol pomaly rástol cez celé 17. storočie, ba ešte i v 18. storočí prestál mnoho prenikavých zmien.
Na samom začiatku mala loď kostola štyri okná: dve z nich na sever, dve na juh. V čase, keď ku kostolnej lodi bola pristavená sakristia a vystavaný bol i oltár sv. Kríža /r.1720/, dve severné okná boli zamurované. Prvé dve kaplnky južná a severná mali po okná, neskoršie pristavené kaplnky po obidvoch stranách hlavného oltára, dostali po tri okná.
Kostolný chór bol spočiatku až do roku 1769 drevený a v tomto roku bol vymurovaný tak, ako stojí aj dnes. Zdá sa, že v tomto čase vzniklo i jedno okno na chóre smerujúce na juh.
4.5. Oltáre
Nevieme, koľko bolo pôvodne oltárov v kostole. Až v druhej polovici 18. storočia sa dozvedáme, že v kostole je v tom čase 6 oltárov:
- hlavný oltár sv. Margity a sv. Ladislava
- oltár Bolestnej P. Márie /v pravej južnej bočnej kaplnke od hlavného oltára/
- oltár sv. Antona Paduánskeho /v južnej bočnej kaplnke kostolnej lode/
- oltár Najsvätejšej Trojice /v južnej bočnej kaplnke lode/
- oltár Preblahoslavenej P. Márie /v kaplnke naproti oltáru sv. Antona Paduánskeho/
- oltár sv. Kríža /na ľavej severnej strane kostola naproti južnej kostolnej bráne/
Najvzácnejší z nich je oltár Preblahoslavenej P. Márie s obrazom Panny Márie držiacej v ruke malého Ježiška. Odev Panny Márie je z čistého striebra a je ozdobený 116 českými granátmi. Náklad na vystavenie oltára hradil z väčšej časti Ján MAZURKO, gaboltovský farár. Čisto strieborný odev Panny Márie zakúpil pre obraz sám zborovský ľud v dobe, keď v Zborove zúril v polovici 18. storočia strašný mor.
Oltár bol posvätený 5. augusta 1702 legátom Frátrom Eliášom a Jancto Alberto, biskupom izpahanským /Perzia/, ktorý bol vtedy poslaný perzským kráľom do Európy ku kresťanským vladárom a cestou navštívil Zborov. Pri posviacke vložil do oltára ostatky sv. Vincenta mučeníka.
Oltár sv. Kríža posvätil poľský biskup Václav Olszowski, generálny oficiál krakowský a do oltára vložil ostatky sv. Hyacinta, Euzébia a Blaženy.Oltár bol postavený roku 1720.
Oltár sv. Antona Paduánskeho posvätil dňa 6. júna 1777 jágerský biskup, gróf Karol Eszterházy de Galantha.
O oltároch Bolestnej Panny Márie a Najsvätejšej Trojice možno predpokladať, že boli postavené súčasne s dostavením kostola, alebo skoro potom.
Oltár Bolestnej Panny Márie /nazývaný tiež oltárom Matky Sedembolestnej/ stál v južnej kaplnke od hlavného oltára až do roku 1893, kedy ho dal vtedajší zborovský farár Andrej Kisfalussy z kostola odstrániť a spáliť. Zborovskí veriaci boli týmto počinom farárovým vtedy veľmi pobúrení. Vo svojom prílišnom náboženskom zanietení pokladali krok farára temer za proti- náboženský a vo vedomí svojej pravdy boli posilnení náhodou, že žena, ktorá spráchnivelé oltárne trosky pálila, do týždňa zomrela. Nepriateľský pomer medzi farárom Kisfalussym a miestnymi veriacimi sa značne priostril, keď farár odopieral veriacim namiesto starého oltára postaviť nový a svoj postup zdôvodňoval tým, že oltár tam byť nemá, lebo je tam svätyňa i tým, že ani v ľavej bočnej kaplnke oltára niet. Zborovčania preto poslali k biskupovi do Košíc deputáciu dvoch mužov a im biskup dovolil postaviť na mieste starého oltára nový oltár.
Medzitým aj oltár Najsvätejšej Trojice bol z Rákoczyovskej kaplnky odstránený a zhotovený nový oltár Najsvätejšej Trojice, ktorý bol 29.9.1893 postavený do ľavej bočnej kaplnky od hlavného oltára. Na jeho miesto bol postavený malý oltárik Božského Srdca Ježišovho, ktorý dodnes slúži aj za Boží hrob.
Nový oltár Bolestnej Panny Márie bol posvätený 8. októbra 1893 k úcte sv. Rochusa a sv. Fabiána, sv. Sebastiána a Matky Sedembolestnej.
4.6. Drahocennosti
Z ďalších starých pamiatok treba uviesť starú kazateľnicu z roku 1689, ktorá bola ozdobená skulptúrami Spasiteľa a štyroch evanjelistov, na ktorej už zub času vykonal svoje dielo .
Z kostolných drahocenností treba sa zmieniť o nádhernej monštrancii, ktorá je celá strieborná a silne pozlátená. Monštranciu venovala zborovskému kostolu 28. júna 1691 grófka Alžbeta Rákoczyová mladšia, o čom svedčí nápis vrytý do podstavca monštrancie a znie: " Illustrissima Domina Comitissa Domina Elisabetha Rakoczy de Felsö-Vadász pro Ecclesia Zboviensi fieri curavit 1691 Die 28. Junii."
V tom istom roku obohatila táto dobroditeľka kostol početnými drobnejšími cennosťami, ktoré sú takmer všetky poznamenané písmenami: C.E.R.D.F.V.A. 1691 /Comitissa Elisabetha Rakoczy de Felsö-Vadász Anno 1691/.
Okrem už spomínaného kapušanského kalicha a mnohých iných kalichov a omšových rúch zborovského kostola, zmienku zasluhujú dve strieborné lampy, z ktorých jedna visela pred hlavným oltárom, druhá pred oltárom Panny Márie, trojramenný strieborný a čiastočne pozlátený kríž pred svätostánkom a hodvábny olejovo zelený pluviál bohato a nádherne vyšívaný - ručná práca Juliany Rákoczyovej, sestry Františka Rákoczyho II., ktorý sa dnes nachádza v Národnom múzeu v Budapešti. Tomuto múzeu bol odpredaný farárom Jozefom Vaškom okolo roku 1905, ktorý z obdržanej čiastky roku 1908 dal vydláždiť dlážku kostola - do toho času kamennú - pestrou keramikou.
5.1. Dejiny farárov
Farskú budovu dal vystaviť farár Jozef REMBECZKY v rokoch 1777 - 1778. Na jej výstavbu mimo miestnych veriacich prispeli značnými čiastkami obidvaja zborovskí grófi: gróf Ján Robertus Aspremont i gróf Jozef Tomáš SZIRMAY.
Staršie dejiny fary v Zborove neexistujú, nakoľko starí zborovskí farári až do roku 1789 okrem matrík, nezanechali žiadne písomné pamiatky. Farská matrika bola založená roku 1625 a jej prvý zväzok, obsahuje zápisy od roku 1625 až do roku 1695, sa v prvej polovici 19. storočia nevedno kam stratil a dodnes má zborovská fara súvislú matriku iba od roku 1695 / do roku 1896 je v štátnom archíve /.
Správy o najstarších dejinách fary pred rokom 1789 sú iba kusé a neúplné. Najtemnejšou dobou v dejinách fary je obdobie medzi rokom 1495 /1541/ a 1633. Po poslednom farárovi v Smilne, ktorý bol mníchom a menoval sa Adam Belec, spravuje zborovskú a zároveň i smilňanskú faru akýsi premonštrát z Jasova, ktorý už býva v Zborove a bývalú smilňanskú faru spravuje ako filiálku fary zborovskej. Tento premonštrát je tu zaznamenaný roku 1541, 1542, 1543 ... 1547 a 1548. Kto bol v Zborove farárom ďalej, nevieme. Až roku 1619 sa dozvedáme, že faru spravujú členovia jezuitského rádu z Humenného.
Ďalší prameň hovorí, že roku 1628 ustanovil gróf Pavel Rákoczy za farára v Zborove Adama Hanušovského. Ale už od roku 1633 vedú zborovskú faru dominikáni z Košíc. Z nich je cirkevným dejinám Zborova známy Cyprián Košický / Cypianus Cossicensis/, ktorý je zaznamenaný v rokoch 1633 - 1639.
Až do roku 1639 trpela zborovská fara nedostatkom duchovných pastierov, ktorých v tých dobách bolo príliš málo. Nepravidelné obsadzovanie zborovskej fary duchovnými, z ktorých mnohí do Zborova pravdepodobne iba dochádzali a nemali osobného záujmu na dôslednom vykonávaní svojich povinností, je hlavnou príčinou toho, že staršie dejiny cirkevného života v Zborove sú takmer neznáme.
5.2. Menoslov farárov a ich činnosť
Menoslov zborovských duchovných od roku 1639 je takýto:
Juraj S o o s 1639 - 1642
Stanislav K m e d o v s k ý 1642 - 1659
Tomáš S t r a g e v i č 1659 - 1695
Ladislav T o m a š k o v i č 1695 - 1712
Andrej H o r v á t h 1712 - 1732
Jozef H a r t h e l 1732 - 1749
Jozef R o t h 1749 - 1753
Ján S a l a m o n 1753 - 1754
Ladislav M i š k o l c z i 1754 - 1755
Žigmund H a l č i k 1755 - 1756
Ján H o r v á t h 1756 - 1763
Ján N a g y 1763 - 1768
Ján L e v i c k ý 1768 - 1772
Jozef R e m b e c z k y 1772 - 1808
František S t a n k o v i č 1808 - 1852
Tomáš K a p y 1852 - 1883
Andrej K i s f a l u s s y 1883 - 1896
Andrej M e r c z é n y i 1896 - 1899
Jozef V a š k o 1899 - 1915
Ján B e l i š 1915 - 1944
Jozef Š e s t á k 1944 - 1971
Jozef T a n d a r a 1971 - 1972
Jozef J u h á s 1972 - 1987
Kamil J a n k e c h 1981 - 1993
Ján Š v e c - B a b o v 1993 -
Vždy popri farároch účinkovali vo farnosti kapláni, ktorí sa veľmi často menili.
Svojou činnosťou zo starších vynikli Juraj Soos, Tomáš Stragevič, Mikuláš Annservič /kaplán/, Jozef Roth, ktorý ešte za svojho kaplánovania v Zborove prvý založil 6. augusta 1734 matriku sobášov, Ján Salamon, Ján Nagy, dekan Ján Levický a Jozef Rembeczky, ktorý bol jágerským kanonikom, vrchným šarišským dekanom, apoštolským protonotárom a prísediacim súdnej stolice komitátu.
Tento veľmi učený kňaz sa zapísal zlatými písmenami do dejín Zborova. Jeho latinská kronika: "Status Parochiae et Ecclesiae Oppidi Zboro" z roku 1789 je dnes najcennejším prameňom dejín obce po každej stránke.
Z novovekých zborovských farárov treba spomenúť práce a činnosti Františka Stankoviča, Tomáša Kapyho, tichého a dobrosrdečného kňaza, ktorý za svojho pôsobenia v Zborove bol na svoje staré roky životom najviac skúšaný: v jeho farnosti od 9. mája do 30. októbra 1873 zúrila strašná cholera, ktorej padlo za obeť takmer 150 veriacich a o tri roky potom - na sám sviatok Sedembolestnej Panny Márie 23. marca 1876 - zhorela celá polovica obce a zhorel i kostol a v ňom päť zvonov i vežové hodiny a organ. Jeho slabý telesný organizmus mu zabraňoval, aby mohol v tých najkrutejších časoch veľkú starostlivosť venovať kostolu. Plodom jeho práce je veľmi úhľadná gotická strecha kostola. Vo veľmi ťažkom položení sa preto ocitol nový zborovský farár Andrej Kisfalussy, ktorý roku 1883 prebral vedenie fary od Tomáša Kapyho. Vďaka jeho až obdivuhodnej energii premohol i tieto ťažkosti, pre kostol zaobstaral 5 nových zvonov, organ i celý vonkajšok aspoň čiastočne dal do poriadku. Všetko to urobil v počiatočných rokoch svojho pôssobenia v Zborove, lebo ku koncu života zvíťazila u neho slabá stránka, čo bolo i dôvodom jeho predčasnej smrti roku 1896.
Dovŕšenie opráv kostola previedol v rokoch 1900 - 1908 farár Jozef Vaško. Po svetovej vojne - kedy bol kostol ťažko poškodený - nahynúcich zásluh pri jeho početných renováciach v rokoch 1917 - 1923 si získal zborovský farár - dekan Ján BELIŠ.
5.3. Filiálky
V najstaršej dobe patrili k zborovskej fare dve filiálky: Smilno a Dlhá Lúka. Tak tomu bolo ešte roku 1659 a roku 1695 ba až do polovice 18. storočia, lebo až roku 1789 píše Rembeczky, že k farnosti zborovskej patria filiálky: Smilno, Dlhá Lúka a Huty /Stebnícka Huta/.
Z nich Smilno malo svoj starý kostol sv. Štefana kráľa Uhorského, v Dlhej Lúke až do roku 1787 bol drevený kostolík zo starého Zborova tam prenesený. Stebnícka Huta až do roku 1853 kostola nemala.
5.4. Kostol ako patrocínium
Zborovský kostol bol vždy patronátnym. Postavili ho Rákoczyovci bez akéhokoľvek prispenia Cirkvi a práva plynúce z patronátu spojili s vlastníctvom majetku, čím toto patronátne právo nadobudlo formu reálneho patronátu, osobného patronátu a dedičného patronátu. V tejto forme sa zachoval patronát až do r. 1948, v dôsledku čoho možno súdiť, že miestni zemepáni riadne plnili svoje patronátne povinnosti a oprávnenia.
Obsadzovanie fary v Zborove sa dialo v Zborove od najstarších dôb prezentáciou. Prvú zmienku máme o tom zachovanú z roku 1628, kedy gróf Pavel Rákoczy prezentoval na zborovskú faru Adama Hanušovského, ktorý bol potom zástupcom jágerského biskupa uvedený do úradu. Je pravdepodobné, že takýmto spôsobom bolo stále prevádzané obsadzovanie fary, a takto sa prevádza aj v r.1927 s tým rozdielom, že prezentácia náležala už ministerstvu poľnohospodárstva.
Patronátne bremená neboli Rákoczyovcom nijako bližšie vymedzené, lebo títo pokladali kostol za svoj a starali sa o neho oveľa viac, než boli povinní. Menej sa o kostol starali Aspremontovci ale azda sa ani nenaskytla po celý čas ich panstva v Zborove príležitosť, kedy by ich povinnosti k miestnemu benefíciu a ku kostolu boli žiadúce. Preto nemožno dnes vedieť, do akej miery boli patróni miestneho benefícia a kostola v 17. a 18. storočí patronátnymi bremenami zaťažení.
Menší záujem o kostol a menovite slabá podpora i miestnych duchovných zo strany patrónov sa ukázala čiastočne už v roku 1767, takže presné vymedzenie patronátnych povinností bolo nutné. Ale až roku 1813 pri "visitatio canonica" bolo dohodou s vtedajšími patrónmi /Aspremontami/ ustálené, že na majetnosti zborovských zemepánov budú tieto povinnosti: udržiavanie kostola a hlavnej farskej budovy. Robotníkov potrebných k oprave mali však dodať farníci sami. Toto sa však nevzťahovalo na vedľajšie farské budovy : sýpky, chlievy, drevárne a iné, ktoré boli povinní udržovať i opravovať farníci sami.
Zo strany majiteľov majetností boli miestnemu farárovi zaručené tieto ročné príjmy:
- Peňazí 30 zlatých a 60 grajciarov, 9 kbelov pšenice, 18 kbelov jačmeňa, 12 kbelov žita, 25 kbelov ovsa, 3 sudy obyčajného vína, pol druha suda piva, 15 holieb masla, 150 snopov jačmennej a ovsenej slamy a mimo toho 48 pr. m. bukového polenového dreva.
Tento dohovor bol zmenený v roku 1853 tak, že uvedené príjmy farára boli ocenené v peniazoch a predstavovali hodnotu vtedy 105 zlatých, alebo 210 Korún.
Je zaujímavé, ba až komické, že od roku 1853, hoci takmer storočná doba zaznamenala katastrofálnu zmenu kurzu peňazí, životných podmienok a potrieb, zborovský farár dostáva v roku 1933 210 Korún poctivo naďalej. /poznámka kronikára/ K tomu ešte dostáva 48 pr. m. bukového polenového dreva.
To isté možno uviesť i o kostolníkovi, ktorého ročný honorár od patróna činí 12 korún, ale ani túto sumu nedostával.
Tieto patronátne bremená, ktoré zaťažovali majetnosť a teda jej vlastníkov, prešli roku 1907 odpredajom panstva na štátny erár /= ministerstvo orby - poľnohospodárstva/. Patrónom zborovského kostola sa stalo ministerstvo poľnohospodárstva, v mene ktorého viedol agendu patronátu lesný správca v Zborove.
6.1. Zborovské kaplnky
V Zborove je 5 kaplniek:
- kaplnka na miestnom rímskokatolíckom cintoríne
- kaplnka sv. Anny
- kaplnka Ukrižovaného Spasiteľa
- kaplnka Najsvätejšej Trojice
- kaplnka Batekova.
Najstaršou z nich je kaplnka na cintoríne. Má neznámy pôvod. Všetky známky nasvedčujú tomu, že ona je najstaršou stavbou v zborovskom intraviláne vôbec. Vznikla v 13.- 15. storočí pri ceste vedúcej zo Zborova do susedného Smilna. O túto maličkú kaplnku sa starali v 18. storočí Aspremonti, ale v 19. storočí bola ponechaná svojmu osudu. Bez strechy celé storočia vzdorovala klimatickým zmenám a takmer celkom neporušená prestala i svetovú vojnu. Roku 1923 ju dal obnoviť miestny farár-dekan Ján Beliš. Vnútro kaplnky pôvodne ozdoboval obraz umučenia Krista, dnes je tam socha zmŕtvychvstalého Krista Pána.
Kaplnku sv. Anny pri miestnom kostole sv. Margity dala na počiatku 18. storočia okolo roku 1700 vystaviť grófka Juliana Rákoczyová /Aspremontová/, sestra Františka Rákoczyho II. Kaplnka je osemboká stavba krytá kupolou lampášového tvaru. Oltár v kaplnke je veľmi vzácny - barokový. Po stranách ho ozdobujú sochy sv. Jána Krstiteľa a sv. Pavla Pustovníka, uprostred je obraz sv. Anny a nad ním obraz sv. Jozefa.
Kaplnka od svojho založenia slúžila za krstné miesto a takto bola používaná až do čias pána farára Beliša. Rodina Aspremontovcov sa o ňu veľmi starala a stále ju udržiavala v dobrom stave.
K starším - stredovekým zborovským kaplnkám - patrí i kaplnka Ukrižovaného či Trpiaceho Spasiteľa /Domini Nostri Jesu Christi Crucifixi/ na hornom konci obce. Bola postavená roku 1757 pri ceste vedúcej do Komloše, dnešnej Chmeľovej. Vystavili ju Zborovčania a jej stavbu umožnil i prispel jágerský biskup František Barkótzy. V neskorších dobách sa dostala do vlastníctva rodiny Exnerovej, ktorá pravdepodobne mala aj najväčší podiel na jej výstavbe. Po Exnerovcoch prešla kaplnka v polovici 18. storočia do vlastníctva Pavla Holomáňa.
V druhej polovici 19. storočia bola renovovaná Ignácom Stankom. Vtedy bol odstánený z jej priečelia vysoký a rovný múr, ozdobený ornamentikou na spôsob štuky, ktorý vysoko prevyšoval jej strechu. Od toho času nezmenila svoju podobu.
Z novších kaplniek treba spomenúť kaplnku Najsvätejšej Trojice pri ceste vedúcej do Komloše a Stebníka na severnej strane obce. Pôvodne tam bola postavená roku 1864 /alebo 1884/ krásna renesančná kaplnka, ktorá vzhľadom na to, že bola postavená vo veľmi vlhkom mieste sa rozpadla a hrozila zrútením. Z toho dôvodu miestny obyvateľ Jozef Slosarčík dal ju roku 1921 zbúrať a na jej miesto postavil novú kaplnku.
Nová kaplnka Najsvätejšej Trojice bola posvätená 24. mája 1922 košickým biskupom Dr. Augustínom Fischerom-Colbrieom.
Na západnej strane obce /v Kerce/ je kaplnka rodiny Batekovej, ktorá slúžila aj pre rodinu Malirszov. Na východ- nej strane nad vchodom nesie kaplnka tento nápis:
" Fundator Karolus Baték. Anno Domini 1875."
Ten istý nápis nesie i kríž na streche kaplnky.
6.2. Zborovské kamenné sochy
Zborov mal dve sochy postavené na verejnom mieste: sochu Imakulaty pred dvorským kaštieľom, EFT> Obec Zborov už od dávnych čias mala na dôležitých frekventovaných miestach kríže. V druhej polovici 18. storočia bolo tých krížov päť. Jeden bol na vyššom konci obce, druhý pri farskom kostole, tretí pred dvorskou bránou Aspremontovcov, štvrtý na dnešnom cintoríne a piaty bol postavený mimo obce, pri ceste vedúcej do Stebníka. Kríže stavali a starali sa o nich miestni zemepáni a obyvatelia. Všetky boli drevené, lebo takéto sa zachovali do počiatku 20. storočia.
V roku 1933 bolo v obvode zborovského chotára 10 krížov, vo vnútri obce a na jej obvode. Z nich pri farskom kostole sú dva: misijný kríž postavený roku 1906 a kamenný, ktorý dali postaviť roku 1893 Jozef a Ján Rondzík. Dva kamenné kríže sú na rímskokatolíckom cintoríne , jeden na starom, druhý na novom. Kríž na novom cintoríne dali postaviť roku 1924 Juraj Mančák a jeho žena rod. Katarína Celušňáková. Ostatné kamenné kríže stoja pri cestách vedúcich z obce do okolitých dedín. Kríž pri ceste do Bardejova dal roku 1906 postaviť Ján Bodík, pri ceste do Smilna - na zborovskej Hurke - dal roku 1908 postaviť Ján Slosarčík, pri ceste do Stebníka dal postaviť roku 1905 Ján Litecký a jeho potomkovia pri ceste do Komloše dali postaviť kríž roku 1903.
V dnešnom RAKOVCU - pri ceste do susedného Čierneho dal roku 1908 postaviť kríž Tomáš Vasiľák a stojací kamenný kríž v poli na južnej strane obce /pod Hradským/ dal roku 1905 postaviť Ján Svitánek. Kríže pri stebníckej a smilňanskej ceste boli vo svetovej vojne rozbité guľami a polámané a až po vojne boli opravené.
6.4. Zborovské pamätníky
V Zborove sa nenachádzajú staré pomníky a pamätníky. Až roku 1928 boli postavené 2 pamätníky: jeden odhalený 20. apríla 1928 bol zriadený na pamiatku 10. výročia trvania Československej republiky v samom uhle Rákoczyho 100 líp. Pamätník postavený nákladom riaditeľstva štátnych lesov v Solivare je nízky z prírodného kameňa uprostred s mramorovou doskou s letopočtom: 1828 a leží v krásnom trojuholnom parku vysadenom stromkami.
Pomník, postavený na vyvýšenom záhončeku, ozdobenom lesnými stromami, na pamiatku prechodu našich hraníc roku 1915 "Českou družinou" bol odhalený na krásnej slávnosti v nedeľu 29. júna 1928. Pomník je dielom architekta Kvasničku, je jednoduchý, ozdobený štátnym znakom a nesie nápis:
Na památku vítězného vstupu Památce České družiny Jána Šípka na půdu dobrovolce Československa II. roty v době 1. pluku světové války v únoru 1915
Pomník bol postavený Kruhom Starodružinníkov za podpory Památnika odboje a Miestneho osvetového zboru. Stojí na štátnej ceste, pri ceste nádvorím rákoczyovského kaštieľa. Miesto pre pomník zaberá plochu 104 m2 a bolo ministerstvom poľnohospodárstva prenajaté Památniku odboje v Prahe na neurčitú dobu za ročné nájomné Kč 1,-
6.5. Zborovské cintoríny
V obvode obce Zborov je šesť cintorínov: tri rímskokatolícke, jeden židovský a dva zriadené pre obete svetovej vojny.
Pôvodný rímskokatolícky cintorín bol na mieste, kde dnes stojí kostol sv. Margity, lebo prvý zborovský kostol bol na druhej strane cesty. Od počiatku 17. storočia, kedy sa v Zborove začal stavať nový kostol podľa vtedajších zvykov na mieste cintorína, začalo sa pochovávať na novom mieste tam, kde je dnes starý zborovský cintorín. Napriek tomu, až do samého začiatku 20. storočia boli pochovávané niektoré vážnejšie osobnosti obce /kňazi, zemani, úradníci a pod./ i okolo kostola.
K starému zborovskému cintorínu bola roku 1924 pripojená nová časť zo západnej strany.
Židovský cintorín vznikol na počiatku 18. storočia.
Na ňom sú pochovaní i židovskí veriaci z okolitých obcí.
Katolícke cintoríny spravoval miestny farár s kostolnými kurátormi, cintorín ortodoxnej nábože
Úradné hodiny
Pondelok: 07.30 – 16.00
Utorok: 07.30 – 11.30
Streda: 07.30 – 16.00
Štvrtok: nestránkový deň
Piatok: 07.30 – 15.30
Pracovná prestávka
11.30 – 12.00