Obec ZBOROV

Zborovčan v Afganistane

     Každé dvanáste dieťa pri pôrode zomrie, každé dvadsiate sa nedožije 12 rokov, vojnový stav už asi 30 rokov, priemerný vek obyvateľov 45 rokov, samovražedné atentáty, stovky mŕtvych civilistov každý rok, hľadaný Usáma bin Ladin, terorizmus, Taliban, ortodoxný islam. Toto všetko sú témy, ktoré sa každému vyjavia, ak sa povie Afganistan. Celkom ľahostajne k tomu asi pristupuje každý, koho sa to netýka. Za tie roky sme si už zvykli, vypočujeme si o tom niečo v správach, sme radi, že sa nás to nejako priamo netýka, veď zo Zborova do Kábulu je presne 4208 km a to je dosť bezpečná vzdialenosť, no a ktorý blbec by sa tam trepal.....

     Presne taký istý vzťah som mal k tejto krajine aj ja do januára 2011, kedy za mnou prišiel Juma, môj kolega z práce, ktorý sa narodil a vyrastal v Afganistane. Potom prišiel k nám na Slovensko vyštudovať, tu si založil rodinu a teraz učí a prednáša na STU Bratislava chemické inžinierstvo. Vraj hľadá odborníkov, ktorí by na afganských univerzitách povedali niečo o našich skúsenostiach s ochranou životného prostredia, čistením odpadových vôd a pod. Tak som sa ešte sarkasticky spýtal, či nafasujem samopal, prilbu a pár granátov za opasok, veď som kapitán v zálohe, ale už som začínal tušiť, že tam asi pôjdem.

Dejiny Afganistanu

     História tejto stredoázijskej krajiny je už niekoľko tisícročí spojená s vojnami, bojom proti silným nepriateľom a snahou o pokojný život bežných obyvateľov. Ľud tejto chudobnej krajiny však veľa pokoja nezažil a ešte potrvá mnoho rokov, kým zbrane budú vystavované iba v múzeách.

     Dejiny tohto územia sa začínajú už pred viac ako 3500 rokmi, kedy tu sídlili iránske kmene. V 6. st. p.n.l. dobyl toto územie perzský kráľ Kýros II. a neskôr (329 p.n.l.) ho obsadil Alexander Veľký. V 7.storočí sem prišli bojovní Arabi, ktorí presadili moslimské náboženstvo na celom území a zatlačili do úzadia dovtedy dominujúce budhizmus a hinduizmus. Dnešné územie Afganistanu bolo súčasťou mnohých slávnych ríš (Kušanská, Chorasán) a vládli tu také slávne osobnosti ako napr. Džingischán, Timur a iní. Afganistan bol vždy zaujímavý pre dobyvateľov hlavne svojou strategickou polohou a počas celej svojej histórie na to doplácal vojnami. Nie inak tomu bolo aj v novoveku, kedy od roku 1817 o Afganistan viedli vojny Rusi a Angličania a nepriamo tento konflikt prebieha dodnes. Od roku 1919 je Afganistan samostatný najprv ako kráľovstvo a neskôr ako republika.

     My si Afganistan pamätáme ako „spriatelenú krajinu“ v rámci socialistického bloku. Podobne ako v r. 1968 do Československa, aj sem prišli v roku 1979 sovietske vojská pomôcť presadiť režim. Socialistické myšlienky sa však veľmi neujali v chudobnej moslimskej krajine a voči Sovietom tu vznikol silný partizánsky odpor - mudžahídi. Američania (ale aj arabské krajiny, Čína a i.) tento odpor vojensky aj finančne podporovali a vznikali tak polovojenské jednotky, ktoré bojovali proti Sovietom, ktorí nakoniec potupne opustili Afganistan v roku 1989.

     Po odchode Sovietov však nastal chaos, ktorý vojensky využili lokálne skupiny ozbrojených mudžahídov a viedli proti sebe vojnu. Postupne prevzalo v krajine moc organizované islamské hnutie – Taliban. Taliban politicky a finančne podporovala aj Al-Kaida a jej vodca Usama bin Ladin, ktorý od roku 1996 sídlil v Afganistane, preto sa po páde newyorských dvojičiek obrátil hnev Američanov na Afganistan. Počas tohto obdobia sa krajina hospodársky prepadla až na dno, z ktorého sa dodnes ešte nevie dostať. Aj keď tu prebehli demokratické voľby, majú prezidenta, parlament, predsa ešte Taliban a jeho ultra-ortodoxní moslimskí prívrženci sa snažia zvrátiť smerovanie krajiny.

     No a do tohto chaosu som sa vybral 13. apríla  2011, ešteže nebol piatok....

Cesta do Afganistanu

     Do Afganistanu nelietajú žiadne „normálne“ letecké spoločnosti – boja sa nestabilnej situácie v krajine. Preto sme leteli z Viedne najprv do arabského Dubaja a odtiaľ do Kábulu afganskou spoločnosťou Safi Airways. V Dubaji prelietame ponad Palmový ostrov, kdesi pod nami je lyžiarske stredisko, opúšťame asi najbohatší štát na svete a za dve hodiny pristávame  v jednej z najchudobnejších krajín na svete, aký to paradox... Pristávame v Kábule, posúvame si hodinky o 2,5 (!!) hodiny dopredu, asi by však bolo vhodnejšie posunúť kalendár o niekoľko desaťročí dozadu... Kábulské letisko ešte pred pár rokmi prijímalo len vojenské lety, slovenskí vojaci tu odviedli dobrú prácu a odmínovali letisko aj jeho okolie. Kábul nás privítal pekným počasím a srdečnou starostlivosťou našich hostiteľov z Kábulskej polytechnickej univerzity – KPU. Starší z nich hovoria dobre po rusky, mladí zase po anglicky.

Kábul

     Mesto bolo veľmi postihnuté vojnou, množstvo budov bolo zničených (nie Rusmi, sami si to zbombardovali) a dnes Kábul pripomína jedno veľké zbúranisko na veľkom stavenisku... Kábul ma dnes asi 5 mil. obyvateľov, ale ešte pred 30 rokmi nemal ani milión. Počas vojen sa sem nasťahovali milióny utečencov z celej krajiny, kde sa už nedalo vydržať. Predmestie Kábulu tvoria hlinené chatrče a stany, kde žijú títo ľudia v nepredstaviteľných životných podmienkach. Lesy v krajine prakticky neexistujú, preto sa drevo na stavbu takmer vôbec nepoužíva, všetko je z hliny.

     Na moje prekvapenie je premávka v uliciach Kábulu veľmi rušná, všade plno automobilov, síce staré šroty, ale jazdia. Ak je tu taká chudoba, kto si potom môže dovoliť kúpiť a jazdiť autom, aj keď cena benzínu je asi polovičná ako u nás... Časť vozidiel má volant vpravo, časť vľavo, systém jazdy je jasný – drzejší vyhráva, ale haváriu som nevidel žiadnu. Po centre mesta prakticky sami vôbec voľne nechodíme, domáci sa o nás boja, sme šiesti zo Slovenska, vraj by sme boli nápadní a situácia nie je priaznivá, v meste je akurát pakistanský premiér, všade hliadky, kontroly, nebezpečenstvo. Pri jednej kontrole vojak vojde do nášho autobusu, kolega musí ukázať, že vo fotoaparáte má fotky, odfotiť, či to fotí, vraj sú aj také, čo  strieľajú....

     Na to, aké je to staré mesto, tak historických pamiatok je v Kábule veľmi málo, všetko je zbúrané, zničené. Snáď len pekná záhrada, zrekonštruovaná pomocou UNESCO, v strede ktorej je hrobka sultána Bábura, (zakladateľ dynastie indických Mogulov, po matke Mongol z Džingischánovej a po otcovi Turek z Timurovej vetvy, dobrý mix...). Primátor Kábulu nás tam pozval na veľkú oslavu, bola hudba, filmy, jedlo a ...veľa minerálky.

Herát

     Kábulu som sa bál, vedel som, že tam toho veľa na pozeranie nebude, skôr pocitovo to bude zaujímavé. Ale na Herát som sa tešil. Je to staré historické mesto s bohatými a zaujímavými dejinami, nie až tak zničené, aj keď padlo tu toho za obeť vojnám tiež dosť. Herát poznali už starí Gréci, Herodotos ho ospevuje, Alexander Veľký tu postavil svoju základňu. Od 11. storočia to bolo významné kultúrne a obchodné stredisko celého Blízkeho východu na svetoznámej Hodvábnej ceste. Keď Timurovci v 15. storočí preniesli svoje sídlo zo Samarkandu do Herátu, stal sa Herát doslova centrom strednej Ázie. Svetoznáme boli koberce z Herátu, aj dnes sa dá kúpiť koberec za pár tisíc (€).

     Dnes je Herát turisticky známy hlavne kvôli nádhernej Masjid aj Jami (Piatková mešita), ktorá patrí medzi najskvostnejšie budovy islamskej architektúry na svete. Je najväčšou budovou v regióne a vyznačuje sa bohatou mozaikovou výzdobou. Základ súčasnej podoby dostala mešita začiatkom 13. storočia a vznikla na mieste modlitebne predmoslimskej éry. Navštívili sme aj dielničku, nachádzajúcu sa v priestoroch mešity, kde vyrábajú a rekonštruujú mozaiky. Remeslo sa tu dedí z otca na syna už niekoľko storočí.

     Pevnosť Herat (Qala Ikhtyaruddin) vznikla na mieste pôvodnej pevnosti, postavenej Alexandrom Veľkým približne 330 rokov p.n.l.. Vypálená a zničená bola v 13. storočí vojskami Džingischána, ďalšia deštrukcia pokračovala v 14. storočí Timurovými vojskami. V 15. storočí bola opäť prestavaná a na niekoľko storočí sa stala kráľovským sídlom. V súčasnosti je pevnosť z veľkej časti zrekonštruovaná a dá sa navštíviť „len po známostí“, nás sprevádzal sám riaditeľ kultúrnych pamiatok v Heráte.

Náboženstvo

     Afganistan je krajina, kde náboženstvo zohráva rozhodujúcu úlohu v spoločnosti. Náboženským predpisom sa podriaďuje každodenný život väčšiny obyvateľov a náboženské predstavy rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú myslenie ľudí. Až na nepatrné výnimky takmer všetci Afganci vyznávajú islam. V mnohých aspektoch má islam mnoho spoločných znakov s kresťanstvom. Z historického hľadiska vychádza islam zo židovsko-kresťanských základov. Jeden z Abrahámových synov Izmail sa považuje za praotca Arabov, druhý Abrahámov syn Izák sa považuje za praotca Židov. Mohamed (570-632 n.l.) chcel vytvoriť náboženstvo, ktoré by viac vyhovovalo ich životným podmienkam (kočovníci v púšti), pričom uznáva jedného Boha (Alaha), uznáva Ježiša Krista ako proroka, uznáva Máriu ako Ježišovu matku, veria v posledný súd, vzkriesenie z mŕtvych a pod.

     Podobne ako u kresťanov (katolíci, pravoslávni, evanjelici) aj u moslimov nastali názorové rozdiely a vznikli sunniti a šíiti, ktorí sa odlišujú v uznávaní nástupcov (kálifov) po Mohamedovi. V histórií bolo kvôli týmto nezhodám preliatej veľa krvi, tieto nezhody sú dodnes (to isté však platí aj v civilizovanej kresťanskej Európe).

     Každý pravoverný moslim by mal dodržiavať päť základných povinnosti: 1) veriť v jedného Boha (Alaha) a Mohameda ako posla Božieho, 2) päťkrát denne sa modliť, 3) postiť sa v pôstnom mesiaci ramadán, 4) platiť náboženskú daň a 5) aspoň raz za život absolvovať púť do Mekky.

     Islam nepozná bohoslužbu ako u kresťanov. Hlavným vonkajším prejavom moslima je modlitba – ráno, na poludnie, popoludní, večer a po západe slnka. Modlitba si vyžaduje čistotu tela, duše a odevu, preto sa moslimovia pred modlitbou umývajú (všade pred mešitami sú umývadlá), vyzúvajú sa a kľakajú na koberček tvárou k Mekke (v hotelovej izbe som mal  malý koberček aj kompas, ktorý ukazoval smer na Mekku). Čas modlitby ohlasuje mezuín spevom z minaretu. Hlavná spoločná modlitba, ktorej sa má zúčastniť každý zdravý moslim, sa koná v piatok na poludnie. Ženy sa jej nezúčastňujú, alebo sú v oddelenom priestore mešity.

     Islam nie je cirkvou v našom ponímaní, jeho duchovní (mullovia) nie sú podriadení vrchnosti, sú voľne organizovaní v mestách a provinciách, vzdelanie získavajú v školách – medresách.

Afganská kuchyňa

     Keďže ide o jednu z najchudobnejších krajín na svete, aj strava bežného Afganca asi bude zodpovedať tejto úrovni...my sme však boli ubytovaní v hoteloch a tam sa nejako tá chudoba neprejavovala, skôr naopak. Podobne ako u nás, aj v Afganistane je chlieb asi najbežnejšou súčasťou stravy. U nich sa tenká oválna placka (asi 20 cm široká a asi 50 cm dlhá) pšeničného chleba volá „nán“ a podáva sa pri každej príležitosti. Je veľmi chutný, hlavne keď je čerstvý a ešte teplý. Rukami si z neho odtrhávate malé kúsky a k tomu si dávate polievku, mäso s ryžou, alebo aj jogurt (mást), zeleninu. Podobne ako do mešity, aj k jedlu človek pristupuje s umytými rukami a vyzutý. V reštauráciách nie sú stoly ako u nás, ale také malé „pódia“, kde sa sedí s nohami pod sebou a spoločne sa konzumuje. Jedlo je vždy pred vami spoločne pre všetkých a každý si berie koľko chce.

     Najčastejšie sa konzumuje jahňacie mäso, alebo aj hydina. Islam zakazuje „nečisté“ mäso, kam patrí napr. bravčové, ale aj mäso dravých vtákov s krivým zobákom, alebo žiab a niektorých rýb. Ostatné mäso sa považuje za „čisté“, len ak je zviera zabité správnym rituálnym spôsobom (preťatá krčná tepna so slovami modlitby). Úplne sú zakázané alkoholické nápoje (aj slabé pivo).

     V hotelových reštauráciách bolo všetkého dostatok, vyskúšal som polievky (ako u nás, kuracie a zeleninové), mäsá aj prílohy (obvykle žltá ryža, zelenina ako u nás, žiadna exotika...). Obľúbil som si jahňací šašlík, mäsom plnené „pirohy“, nakladaný cesnak. Zaujala ma príprava zmrzliny, ktorú pripravujú miešaním „smotany“ rukami v hrnci, ktorý je obsypaný ľadovými kockami. Takto smotanová zmes za stáleho miešania (rukami) pomaly tuhne a mení sa na „zmrzlinu“. Na ulici som sa to neodvážil dať, na hoteli to robil kuchár a bolo to dobrééé.

Afganský jazyk

     V Afganistane sa hovorí asi 30 jazykmi, celoštátny význam majú však iba dva: paštunčina jazyk najpočetnejšej asi 42 percentnej etnickej skupiny – paštuncov,  a afganská perzština – darijčina, ako novoveká verzia starej perzštiny. Celoštátne denníky sú vydávané v darijčine, ale mnohé články sú aj v paštunčine. Podobne striedavo sa tieto jazyky používajú aj v rozhlase a televízii.

     Ako Zborovčana ma zaujalo, že niektoré slová sa mi zdali povedomé. Niečo ako jeg, duj, trin a podobné som začal registrovať v niektorých rozhovoroch medzi domácimi, tak som sa začal o to bližšie zaujímať. No a dozvedel som sa zaujímavé veci. Vraj jazyk našich Rómov je veľmi podobný jazyku etnika v indickom štáte Gujarat, malá časť týchto obyvateľov žije aj na území Afganistanu a základy dnešnej rómčiny sú vraj v perzštine, preto tie slová, ktoré som registroval ako povedomé. Ako dôkaz je skutočnosť, že nejaký Afganec s jedným z tých perzských dialektov si zobral za ženu Rómku zo Sabinova a za tri mesiace vraj rozprávala plynulo v tom ich perzsko-rómskom dialekte aj ona. Buď mala talent na jazyky, alebo teda už vieme, odkiaľ k nám prišli naši milí Rómovia.... 

Kalendár

     S kalendármi je to trochu komplikované. Od roku 1911 je zavedený islamský kalendár slnečnej hidžry, ktorý počíta roky od roku 622. Ide o zverokruhový kalendár, ktorý začína dňom jarnej rovnodennosti, takže v jari 2011 začal v Afganistane rok 1390.

Pre náboženské účely sa ešte používa moslimský kalendár, ktorého rok je o 11 dní kratší ako slnečný rok a takisto sa začal v roku 622 odchodom Mohameda z Mekky do Mediny.     Jednotlivé mesiace majú 29 alebo 30 dní a posúvajú sa postupne cez všetky ročné obdobia (raz za 33 rokov). Preto sa pôstny moslimský mesiac ramadán (deviaty v poradí) každý rok  posúva o 11 dni dozadu. Podľa tohto systému sa islamský rok 1432 začal 9. decembra 2010 a rok 1433 začne 28. novembra 2011, atď.

Afganistan a budúcnosť

     Smerovanie tejto krajiny sa zdá byť jasné, postupne sa tu zavádzajú štandardné podmienky, aké sú v iných krajinách. Vzhľadom na súčasnú situáciu v moslimských krajinách, vzhľadom na smrť Usámu bin Ladina, silu Talibanu v Pakistane a v Afganistane neviem, či to smerovanie je isté aj pre budúcnosť. Ľudia v Afganistane už majú vojny dosť a radi by žili v mieri a pokoji. Uvidíme, čo s nimi zamýšľa Alah a ako oni k tomu pristúpia a akú cestu si vyberú.

     V každom prípade som rád, že som v zdraví prežil pár dní v zaujímavej krajine a budem pozorne sledovať vývoj v tejto krajine. Možno o 10-20 rokov to bude celkom normálna krajina a ja budem pri pive ohurovať slovami „To keď som ja bol v Afganistane, tak tam ešte bola vojna...“.

Máj 2011                                                      

                                                                                                                                     Igor Bodík